Niekedy v roku 1984 som pripravil inscenovanú verziu mojej obľúbenej poviedky O’Henryho, ktorú sme s mladou kolegyňou prečítali na predvianočnej „besiedke“ SZM. Budem rád, keď sa spolu prenesieme pár rôčkov späť a spomenieme si na trochu iné Vianoce:
Dolár a osemdesiat sedem centov. Iba toľko a ani o chlp viac. Ba i z toho šesťdesiat centov v drobných. V každom cente uvidela ako v zrkadle zúfalý boj s obchodníkmi: s mäsiarom, pekárom, cukrárom, s babami na trhu Cítila bolesť uťahovania opasku, ktorá jej zvieral hrdlo ako slučka. Dell už tretí raz prerátala všetky peniaze. A vždy jej vyšlo to isté: dolár a osemdesiat sedem centov.
„Dobrý Bože! Zajtra sú Vianoce…“
Čo iné mohla v tejto situácii robiť, iba sa hodiť na tvrdú pohovku a zaplakať. Presne to vykonala i Dell. Z toho vyplýva ďalekosiahly filozofický názor, že totiž život človeka sa skladá zo samých stonov a výkrikov radosti, pričom spravidla tých prvých je akosi viac. Viac ako treba.
Pokiaľ sa domáca pani vyplače zo svojich starostí, dávame vám do pozornosti obraz tohto bytu. Viete, on sa nedá opísať jedným slovom, no v každom prípade ten byt nekričal biedou, neskuvíňa prázdnotou, skôr dôstojne mlčal a v tichosti znášal svoj osud. Takmer ako človek. Dole na parádnych dverách je poštovná schránka, cez ústa ktorej by sa sotva pretlačil i ten najtenší list a elektrický zvonček s malým čiernym gombíkom. Ale nech by smrteľník tlačil gombík do súdneho dňa, zvuku by sa ja tak nedočkal. Zato meno na dverách s nápisom MR. JAMES DILLINGEN YOUNG sa rozvalilo po papieri celkom majestátne a s patričnou vážnosťou, hoci čas, keď nositeľ tohto mena zarábal tridsať dolárov týždenne, je už nenávratne preč. Je pravda, že odkedy sa úctyhodná suma zúžila na púhych osem dolárov, tučné písmeno D na jeho priezvisku vyzeralo dosť prepychovo. No keď sa Mr. James Dellington Young vyšplhal po strmých schodoch až do svojho bytu, vždy, vždy bez výnimky, ho očakávala jeho mladá milá žienka, ktorú sme doposiaľ menovali ako Dell, čo je skrátenie mena Dellia, s roztvorenou náručou a roztúženým výkrikom „Jim!“, na čo si dnes nemôže nárokovať hocikto.
Oči Dell už vyschli ako potok po jarných dažďoch, pretrela si tvár pudrenkou a smutne vyzrela z okna na strechu, po ktorej sa unavene a bez chuti prechádzala stará vypĺznutá mačka. Zajtra sú Vianoce a ona ušetrila na dar pre Jamesa iba dolár a osemdesiat sedem centov. Pane na nebesiach! Koľko krásnych chvíľ prežila Dell, keď vymýšľala najkrajší dar pre milovaného muža. Niečo celkom celkom výnimočné, zvláštne, drahocenné, milé, ľúbezné, niečo čo malo patriť iba jemu, milovanému Jamesovi.
Musím vám prezradiť, že Mr. A Mrs. Youngovci patrili aj napriek chudobe svojho obydlia k najbohatším ľuďom na svete, Ba možno nebolo na Zemi bohatšieho človeka, hoci vlastnili iba dva poklady: neskutočne krásne a bohaté kadere Dell a zlaté hodinky Jamesa. Možno sa vám to nezdá veľa, ale môžem vás uistiť, že ak by v dome naproti bývala kráľovná zo Sáby, tak by onemela od úžasu a závisti vo chvíli, keď si Dellia Youngová v teplom letnom vetre vysušuje svoje vlasy. Ba čo vlasy, gaštanový vodopád! A ak by, nedajbože!, v onom dome kráľ Solomon ukrýval svoje nedozerne poklady a pravidelnými krokmi nočného strážnika premeriaval bezpečnú vzdialenosť pred zlodejmi ako írsky seter s krvilačným pohľadom, v momente by stratil dych i chuť do života, ak by sa pri ňom zastavil James Dellingen Young a nenúteným spôsobom vytiahol svoje zlaté vreckové hodinky, aby sa presvedčil, koľko je hodín.
Dell sa kúpala vo vodopáde svojich gaštanových vlasov, ktoré zrkadlo prenášalo do štvrtého rozmeru dychtivo a pahltne ako pohlcuje magnet šedé kovové piliny. Pociťovala pri tom nesmierne šťastie, akoby sa kúpala vo vlažnom mori Mexického zálivu neďaleko zlatých pieskov Acapulca. No tento raz kúpeľ netrval dlho. Ledabolo si stočila vlasy do drdolu, ktorý ukryla pletenou čiapkou, prehodila cez seba tvídový plášť a vybehla z domu.
Pokiaľ ešte nepoznáte tento príbeh z hodín svetovej literatúry, nechám vás ešte chvíľu v napätí. V krátkosti môžem opísať ten zhon a tlačenicu na chodníkoch, hučanie áut na uliciach len niekoľko hodín pred Štedrým večerom. Nechajme Dellii voľný priechod aspoň v našom príbehu, bez zbytočných podrobností.
Po chvíli stála pred firemnou tabuľkou nad malým obchodom: Madame Sophronie: všakovaké výrobky z najlepších vlasov. Rozhovor, ktorý sa odohral po odzvonení mosadzného zvončeka nad dverami, bol krátky a Dell ho viedla na jednom dychu:
„Nekúpite, láskavo, moje vlasy?“ spýtala sa madame.
„ U mňa sa kupujú vlasy, slečinka,“ odvetila. „Dajte si dole čiapku! Musím si prezrieť tovar.“
Gaštanový vodopád sa opäť spustil k jej nohám.
„Dvadsať dolárov,“ ohodnotila ich madame, poťažkávajúc v rukách vlasy ako ovčiu vlnu.
„Súhlasím, len mi rýchlo vyplaťte sumu!“ vyhŕkla Dell.
Nasledujúce dve hodiny uplynuli v hľadaní darčeka pre muža. Boli to šťastné chvíle. Nakoniec ho našla. V obchodíku na dvadsiatej šiestej avenue. Platinovú retiazku k vreckovým hodinám za dvadsaťjeden dolárov. Ani ju nenapadlo jednať sa o cene. Bola to predsa vec, ktorá mohla patriť iba jej mužovi. Nikomu inému na svete. Iba Jamesovi Dellingenovi Youngovi. Retiazka bola presne taká ako on, snúbila sa v nej skromnosť s dôstojnosťou.
S osemdesiatimi siedmimi centami utekala ešte k mäsiarovi po dve baranie kotlety. Vo vrecku ju hriala retiazka zo studeného bieleho kovu a šťastie jej tak rozpaľovalo tvár, že ak by sa na uliciach povaľoval súmrak, svietila by jej okrúhla tvárička, ktorá sa teraz podobala záškolákovi, vianočnej ozdobe. Myslela na Jamesa a tešila sa tomu, že sa už nikdy nebude topiť hanbou ako sneh na slnku, keď sa ho niekto z obchodných partnerov opýta koľko je hodín:
„Tú prekliatu koženú šnúrku, ktorá odsudzovala jeho zlaté hodinky na večnú tmu vo vrecku, zahodíme do ohňa a v iskrivých plameňoch si budeme prezerať najkrajšie hodinky na svete zavesené na tej najpôvabnejšej retiazke.“
Keď prišla Dell domov, rozkúrila v peci a prvé, za čo sa chytila s celou vervou, bola stará kovová kulma, ktorá mala zmierniť zúfalý výraz jej tváre, ktorej ukradli gaštanový vodopád vlasov. Musíme tu hneď poznamenať, že Dell bola ozajstným majstrom vyrábať neuveriteľné a pôvabné veci temer z ničoho. Nehľadiac na to keď bola hotová s novým účesom, uvidela v zrkadle, v tom istom, ktoré ešte prednedávnom nasycovala obrazom jedinečných vlasov, úbohú speváčku chóru z Coney Islandu.
„To sa mi isto chce zrkadlo mstiť,“ pomyslela si Dell, ale nebola si tým tak istá.
Celý čas, keď sa zapodievala prípravou sviatočného stola, myslela len na jedno:
„Bože, nedopusť, aby som sa mu prestala páčiť!“
O ôsmej hodine sa na bielom obruse parila kanvica s voňavou kávou a na panvici v tuku šumeli dočervena vypečené kotlety. Na schodoch sa ozvali známe kroky. James nikdy nechodieval neskoro. Dvere sucho vrzli a za nimi sa objavil James, mladík vysokej postavy s chudým, ustarosteným výrazom na tvári. Nečudujte sa. Vo veku dvadsaťdva rokov si uviazať na krk rodinu, to nie je žiadna malina.
„Bože, nedopusť, aby som sa mu prestala páčiť!“ opakovala si v duchu Dell.
Keď James vošiel do izby, kde ho očakávala žena, v okamihu skamenel ako poľovnícky pes, ktorý zacítil prepelicu. Nemohol od Dell odtrhnúť oči. Jeho výraz nebol ani zlostný, ani jedovatý, ani vyčítavý, ani prekvapený. Dell prešiel po chrbte mráz. Výraz na mužovej tváre sa nezmenil.
„Jim,“ tak volala muža Dellia Youngová, „preboha Jim, nepozeraj sa tak na mňa! Ostrihala som sa. No a čo? Nemala som ti za čo kúpiť darček na Vianoce. Ale to nič. Nebuď smutný! Oni znova narastú. Jim! Neveríš? Mne rastú vlasy ako z vody. No? To mi ani nezaželáš veselé sviatky? Óóó! Keby si len vedel, aké mám pre teba prekvapenie!
„Ty si sa dala ostrihať?“ opýtal sa James, akoby aj napriek jasne viditeľným a nezvratným faktom nemohol uveriť vlastným očiam.
„Áno, dala som sa. Ale vlasy som predala.“ odvetila Dell. „Jim, veď ty ma predsa budeš ľúbiť i s krátkymi vlasmi. Že Jim?“
James sa rozhliadol po izbe akoby hľadal stratenú vec.
„Tak ty už nemáš svoje kadere?“ zopakoval s nechápavým výrazom v tvári.
„Nič nehľadaj! Aj tak ich nikde nenájdeš. Ostrihala som ich a predala,“ riekla. „Dnes je Štedrý večer, Jim. Nekazme si náladu! Urobila som to pre teba a urobila by som to i teraz, i kedykoľvek inokedy. Pre teba. Viem, vlasy sa dajú porátať,“ jej nežný hlas odrazu zmocnel, nabral na vážnosti, „no moju lásku k tebe nikto nedokáže zmerať, porátať, Jim. Tak čo? Dáš si už kotletu?“
Jamesovi akoby odľahlo. Vrhol sa ku svojej žene a zovrel ju v náručí. Kto vie ako dlho trvala táto dojímavá scéna. V každom prípade som si nedovolil teraz ich vyrušovať. Po chvíli vytiahol James z vrecka balíček a bez slova ho podal Dell do rúk.
„Neviem, či ma správne pochopíš, Dell,“ prehovoril po chvíli. „Niet na svete účesu, ktorý by zmenil lásku k mojej malej dievčine. Ak mi, teda, veríš, ak mi naozaj veríš, tak rozbaľ tento darček.“
Dellia roztrhla povrázky, ktoré ju oddeľovali od vianočného prekvapenia, jedným pohybom. Snáď preto sa v momente, keď uzrela obsah balíčka, po úvodnom výkriku pustila do usedavého plaču, ktorý utíšil jej muž len s veľkou námahou, akoby chcel odohnať dotieravú mačku, motajúcu sa pod nohami.
Určite sa aj vy neviete dočkať, čo sa ukrývalo v malom balíčku od Jamesa. Najmä tí, čo nedávali pozor na hodinách svetovej literatúry. Boli to dva hrebienky a čelenka z korytnačieho panciera vykladané drobnými trblietajúcimi sa kamienkami pozlátené po obvode. Presne také, aké videla Dell vo výklade jedného obchodíka pred dvoma týždňami na Broadway.
Nebolo ľahké uprieť na Jamesa oči zatopené slzami a vykúzliť hoci len náznak šťastného úsmevu. Ale Dell bola nadovšetko statočná a dokonca, vzlykajúc a smejúc sa, vyriekla tieto slová:
„Jim, mne naozaj rastú vlasy ako z vody.“
Tu si spomenula na svoj darček a akoby našla zlatý kľúčik vyskočila sťa kozľa a zvolala:
„Jim, Jim, daj mi rýchlo tvoje hodinky!“
V rukách sa jej zablysla retiazka, ktorú tak zúfalo hľadala dnešné popoludnie.
James sklonil hlavu a zahľadel sa na špičky svojich odraných lakoviek. Nemal silu pozrieť sa žene do očí.
„Čo je, Jim? Či sa ti nezdá? No len sa pozri! Koľká krása a dôstojnosť. Krajšiu retiazku pre tvoje hodinky si neviem ani predstaviť. Nože, ukáž, ako sa budú vynímať na tvojej veste!“
„Dell, moja milá! Nedá sa nič robiť. Musíme naše darčeky na nejaký čas schovať. Asi sú pre nás príliš cenné. A možno sme si ich nezaslúžili. Hodinky som predal, aby som mal za čo kúpiť hrebienky do tvojich vlasov. No, a teraz by som si dal tie baranie kotlety.“
Traja králi priniesli do Betlehemu svoje dary. Najväčšie bohatstvá o akých sa im snívalo. Prišli sa pokloniť a priniesli si zlaté stolce a perzské koberce. Od nich sa odvíja táto tradícia, obdarovanie vianočnými darmi. A my sme vám rozpovedali celkom obyčajný, ba možno povedať banálny príbeh dvoch ľudí, ktorí by dnes asi vyšli na posmech. Alebo nie?
„Odpusťte, pane! Neviete koľko je hodín,“
„Je najvyšší čas, milý pane!