„Literatúra je skutočnosť, ale znova vybudovaná, oslobodená od náhodnosti.“ V. Šklovskij
Slušnosť káže uviesť na začiatok príbehu, že „postavy, ktoré v ňom vystupujú sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami i osobami je čisto náhodná.“ Platí to vo všeobecnosti a vcelku spravodlivo. V románe ožívajú postavy a udalosti, ktoré sa podobajú reálnym len natoľko, nakoľko zodpovedajú predstave autora. Preto ich Šklovskij nazýva oslobodenými od náhodnosti.
V prvej časti románu Casus belli, v kapitole pod názvom Miluj svojho blížneho, sa moje predstavy o skutočnosti, priblížili k nej o čosi viac, než obvykle. Vďaka svedectvu, ktoré dávnejšie napísal Jaroslav Čelko, ako zachránili po Povstaní židovskú rodinu Gebeľovcov. Tento príbeh som dovtedy poznal len sprostredkovane od môjho otca, ktorý v čase, keď sa táto dráma odohrala, pomáhal zásobovať malú skupinku povstalcov, skrývajúcich sa v lese neďaleko Sádočného.
Žiaľ, ani môj otec, ani jeho starší bratranec už nežijú. Dávno sa pominul môj starý otec, ktorý bol zranený ešte vo Veľkej vojne. Nežije ani moja stará mama, ktorú volali Lakomá i jej sestra Barbora, ktoré vymysleli rafinovaný plán, ako zachrániť dvoch mladých ľudí, odsúdených na záhubu. Už dávno niet účastníkov tejto ľudsky čistej, odvážnej akcie na záchranu neznámych, nie však cudzích ľudí.
Otcova sestra, ktorú volali Elenka, bola, rovnako ako jej brat Janko, výborný rozprávač. Myslím, že v tom príbehu, ktorý som počul z ich úst, si čo-to pridali, domysleli, ale nemám im to za zlé. Boli tak mladí a odvážni! Prečo by sa v ňom nevykreslili v lepšom svetle? Dôležité je, že nezaplatili za svoj trúfalý skutok životom, lebo ináč by som sa neobjavil na bielom svete ani ja.
Tak vznikla jedna kapitola románu, ktorá mi je, aj s odstupom času, obzvlášť vzácna. Rovnako ako príbeh v kapitole Tichá bolesť, ktorú som už zažil na vlastnej koži. Aj keď som i túto časť vybudoval odznovu a oslobodil od náhodnosti. O tom, však, neskôr…