Mojim povolaním je reportér. Vybral som si ho už ako chlapec a najkrajšiu časť profesijného života, dobrých poldruha desaťročí, som sa jej venoval na plné obrátky. Na tému reportáže som napísal diplomovku, dokonca obhájil na Alma mater dizertáciu. Písal som o reportáži odborné články, medzi nepublikovanými prácami prachom zapadá aj moja kniha Byť reportérom. Pred dvoma rokmi som vnukovi napísal rozprávku Ako foťák Zdeno, mašinka Zitka a (bo)blok šli hľadať pravdu. Kúsok z nej nájdete aj v druhej časti Casus belli: Hodina nenávisti, ktorú v týchto dňoch chystám do tlače.
Prečo mi tak záleží na reportáži? Myslím, že už poznám odpoveď. Je čestná a nepretvaruje sa. Človek ju prežíva spolu s aktérmi príbehu, bez ohľadu či je jej svedok, účinkujúci, či pozorovateľ. Ktorýsi literárny teoretik tvrdil, že literatúra je ako veľké nástenné hodiny. Malá ručička to sú romány, veľká poviedky a sekundová ručička sú reportáže. Celkom s ním súhlasím.
Pripravil som pre vás prepis reportáže, ktorú som napísal na jeseň 1987. Cestoval som za hrdinami príbehu do najvýchodnejšieho cípu našej krajiny, do Poruby pod Vihorlatom. Neskôr som si uvedomil, že hlavní hrdinovia skutočného príbehu sa volali tak ako moji starý rodičia: Štefan a Mária:
Popoludnie voňalo medom. Štefan stáčal sladký kvetový nektár v kôlničke a Mária sa šuchtala s vnučkou v kuchyni. Okolo obeda, keď letná kuchynka rozvoniavala hubovou polievkou, opäť sa do nej pustil s litániami:
„Babo, prečo by si tam nešla? Či sa za niečo hanbíš, že nechceš pred ľuďmi rozprávať,“ húdol do nej ako do bútľavej vŕby Štefan. Koľký raz to už počula.
„A či niet inej roboty tu, kolo domu? Aj s dievkou. Zase bude chodiť do školy. Na to si nepomyslel?“
„Kto chce, výhovorku si nájde,“ hodil rukou Štefan a pobral sa ku včelám.
Úroda bola toho roku slabá. Včely nedobehli to, na čo nestačila sama príroda.Kvetu nebolo toľko, čo po iné roky. Ale aký chutný je ten tohoročný! Akoby podľa zákona: čím ho je menej, tým je lepší.
Štefanova záhrada sa ťahá až za Porubu. Vlastne je to záhrada pre dvoch synov a dcéru. Ibaže ani jeden sa nemá k činu. Zasedeli sa v meste. Najstarší v Košiciach, najmladší tu neďaleko, v Michalovciach. Iba stredný, Juraj, ostal dedine verný. Lenže ten má u seba, v lesoch kolo Kamienky, svojho gruntu vyše práva. Ani ho nenapadne drieť sa ešte aj na otcovskom. Celý deň chodí po lese. Preň je tá hora ako zakliata. Narodil sa v nej a tak to vyzerá, že mu je súdené prežiť v nej celý život. Nie, z Juraja hospodár na otcovskom nikdy nebude.
Do Poruby pod Vihorlatom, malej obce na oblých kopcoch zbiehajúcich sa od úpätia až k „Zemplínskemu moru“, som prišiel práve v čase, keď sa v rodine poľnohospodára Štefana Krišku hovorilo o liste z Bratislavy. Pozývali v ňom Máriu, Štefanovu ženu, na vystúpenie v piatich mestách. Svet chcel poznať jej príbeh z vojnových liet. Ale Mária si postavila hlavu. Nie, nepatrí k ustráchaným ženám, ktoré by si vo „veľkom svete“ len bezradne žmolili v rukách koniec zástery, alebo prvé, čo by jej padlo pod ruku. Všetko, o čom mala rozprávať, sa jej zdalo obyčajným. Áno, preto tak váha, odvrkuje Štefanovi. Nerada spomína na tie kruté chvíle, nekonečné studené noci, na bolesť, na strach, únavu, ktorá sa prevŕtava až do kostí, horšie ako mráz. Nechcela hovoriť o vojne a o smrti.
Život náš, jak tá pohádka,
keď hovoríš pred krbom.
Trochu smiechu, mnoho sĺz
a málo pravdy v tom…
Koľko rokov už prešlo odvtedy, čo vyšila tieto slová na dečku pri sporáku. Vtedy ešte nebol plynový. Sliepnila žiarovka nad hlavou a v dome vládli tichom nástenné hodiny, odmeriavajúce čas čakania. Na Štefana, na deti, kto vie na čo všetko. Tak to vyšlo. V živote vždy na niečo čakala. Na niekoho.
Mária…
Muž odišiel na vojnu ešte v lete. Nosila pod srdcom dieťa a to prvé sa jej motalo kolo nôh. Chlapec, také faganča, ale utešené! Správy z frontu nechodili. Až potom, čo sa všade hovorilo o Povstaní, ktosi povedal, že ho tam videli na koni. S našimi. A potom, vraj, (hádam to len nebol Štefan!) videli mŕtveho vojaka…
„Ó, rany! Čo ak to bol ten môj?“
Čas sa vliekol a neprinášal oslobodenie od mučivých večerov, keď rozháňala čierne chmáry a hľadala ho v predstavách. Živého.
Prví utekali z Poruby do lesa tí, ktorých nohy niesli samé. Hnali pred sebou kravy, ovce, viezli si na vozoch periny, poživeň. Utekajú pred chýrmi, pred strašnými rečami, ktoré sa šíria ako týfus. Lenže to, čo sa vtedy dialo blízko Poruby, už nebolo iba v rečiach. Niet dymu bez ohňa, ani smrti bez príčiny. Bola nedeľa. Navarila polievku z kury, napiekla chlieb. Ostala v dome sama, s dieťaťom a chystala sa na chvíľu, keď sa narodí druhé. Presne podľa starých obyčajov. Matka musí mať dosť sily, musí dobre jesť, aby mohla dieťa pridájať k životu. Vtedy prišli z Jovsy bedákajúc, nariekajúc, lapajúc sa za hlavu.
„Dievka moja, len ty na nič nečakaj, zochab všetko a ratuj si holý život!“
Holý život? Svoj? Jeho? Alebo toho neznámeho tvora pod srdcom? Priveľa životov v jedných rukách. A k tomu teraz, keď jeden, či tisícka životov má cenu ako list suchý spadnutý na zem.
Zbalila periny do kločanky, do jednej ruky vzala vedro so šmaľcom, do druhej syna a pred sebou hnala ešte aj kravku. Išla pomaly, ťažko lapajúc dych, ale nezastavovala sa často. Postupovala ako tma v lete: pomaly, ale vytrvalo. Až kým ju nepohltil les.
Les. Aké je tu ticho! Iba čo vietor horekuje, že mu už na zábavku neostalo lístie v korunách stromov. Les voňajúci trochu trpko, horkasto tlejúcim lístím. Premoknutú zem počmárali kolesá vozov ako na stanici. Z koľají presakuje studená voda. Zrkadlí sa v nej sivá oceľ neba…
Po ceste myslela na Štefana. Teraz sa oň už nebála. Hnevala sa na svoj osud. Ako v písme, vybrala sa hľadať ochranu pred Herodesmi, ibaže sama, samučičká, ako ten prst. Aj s dvoma životmi. Jedným, spojeným malou teplučkou dlaňou, druhým, visiacim na pupočnej šnúre.
Dorazila až po piatu „léniu“ a tam si našla miesto na kameni pod dubom, ktorý bol na pohľad jej rovesníkom. Nebol to žiadny velikán. A keď zvečera začal bubnovať studený dážď, akokoľvek by chcel, nestačil svojimi holými ramenami ukryť ženu a dieťa. Pomohla im stará ambrela. Tak prežil Mária so synom prvú noc. Učupená na kameni, pod ambrelou s dieťaťom v náručí.
„Len k zemi neprirásť…“
Ráno sa nemohla postaviť na nohy. Obkolesili ju Porubčania a hľadeli je do tváre, akoby skamenela. Dlho trvalo kým sa krv ako tak vrátila do tela. Každú noc akoby umierala a svetlo rána vháňalo do nej život. Otupená zabúdala na bolesť. Bolesti vďačila za útek z otupenia.
Až neskôr si uvedomila, že unikla smrti. To vtedy, keď deti, ktoré vyliezli na náprotivný strom, kričali na celé hrdlo, že horí Poruba .
Noci boli čoraz chladnejšie. Drieky stromov sa odievali do tenkého ľadového panciera. Keď pocítila vnútri prvé bolesti, pripadala si ako ten strom, ktorému chce spod kôry vyraziť výhonok. Napriek krutej zime, v daždi ktorý zabíja i posledné lístky a šľahá do tváre ako bič.
Bola na tento boj celkom sama. Cítila ako sa v bolestiach rozdvojuje. Čosi ju držalo nad priepasťou za vlasy. Ďakovala prívalom bolesti, že jej pomáhajú nespadnúť do nej. Vtom začula zúfalý výkrik. Žije! Stačíš si to uvedomiť rozpätý na kríži bolestí, ktoré ako kľúč otvárajú dvere novým utrpeniam?
Keď sa kolo nej zhŕkli Porubčianky, chlapec vrieskal o dušu spasenú. I čierne nebo sa zľutovalo a na zem spadli prvé vločky snehu.
„Marjo, môže byť pre matku väčší zázrak?“
Sama nevedela, odkiaľ nabrala toľko síl, aby priviedla na svet takého chlapca. Chcela sa mu tešiť, chcela ho hriať svojim telom, napojiť mliekom, ktoré pálilo v jej hrudi, ale syn len plakal akoby chcel privolať celý svet na pomoc. Chlapi ku nej prišli s hrozbou:
„Musíš sa s deckom odpratať, lebo privoláš na nás nešťastie. Nemci sa podľa kriku dozvedia, kde sa skrývame a bude po nás.“
A to hovoríte matke, ktorá práve priviedla na svet decko?
„Na! Skús zabiť toto ružové klbko so zalepenými očami.“
Do kuchyne vošiel Štefan. Ruky má polepené od vosku a sladkého medu. Hoci má na krku už siedmy krížik, stále je súci muž. A vie sa na ňu tak pekne usmiať.
„Štefane,“ zdvihla oči nad košom so zemiakmi, „kde zochabime Štefku keď pôjdeme do tej Bratislavy?“
Smeje sa Štefan, smeje sa i Štefka. Čože, tá si poradí i sama. „Len aby sa babka vo svete nestratila,“ dobiedza do nej. A muž? No bodaj by sa neradoval. Opäť jeho vzala vrch.
Štefan
Podvečer sme sa vybrali v trojici za Jurajom do Kamienky. Štefan vytiahol z kôlne „motor“. Šofér je to na pohľadanie. Na družstve strávil na traktore temer štyri desaťročia. Teraz, keď sa uvelebil za volantom zánovného moskviča zelenej farby, prizerám sa mu do tváre a premýšľam, prečo sa tak uvzal za ten list. Veď v celom tom príbehu hrá akoby posledné husle. Vrátil sa, keď už bolo po všetkom. Objavil sa ako z onoho sveta, nečakaný, oplakaný. Kto by si pomyslel, že celý ten čas bol vlastne kdesi nablízku. Po úteku z armády sa pridal ku partizánom. Po zatlačení Povstania do hôr i jeho chránili lesy, hoci na inom konci kraja. Bol to práve on, ktorý v strážnej službe uvidel prvého sovietskeho vojaka. Chcel sa čo najskôr vrátiť domov, ale ako mohol odísť na východ, keď všetci jeho spolubojovníci mierili na západ.
Vojna sa pre Štefana skončila v Liptovskom Mikuláši. Niekoľko dní po tom, ako bol ranený do kolena, ostal ešte pár dní pri svojej jednotke, ale čo je to za vojaka, ktorý nemôže riadne stáť na nohách. Poslali ho domov na dovolenku. Vtedy sa zjavil ako zo záhrobia. Vychudnutý, krívajúci, ale celý.
Auto prešlo cez horský chrbát a pustilo sa temer strmhlav dolu, k domu kde býval lesník Juraj Kriška. Ten istý Jurko, ktorý sa narodil onej studenej októbrovej noci v lese nad Porubou. Odrazu šofér dupol na brzdu. Temer som zastal čelom na prednom skle. Prach za nami zredol a v zadnom okne sa objavila zlatistá kučeravá hlávka.
Darmo bude Štefan Kriška skrývať svoje nechlapské city. Mladý Jurko je jeho miláčik. Podľa deda je najšikovnejší. „Hľa, oči mu len tak svietia, keď ide po lese. Kde sa pozrie, všade nájde ‚kozáre‘. Má ich už plný kôš.“
Všetko sa krúti dookola. Tam hore nad nami, vesmírne telesá podľa zákonov, ktoré sa tu na Zemi snažíme pozorovať a vypočítať. Ale i tu, medzi nami, sa všetko akoby opakovalo. V lese narodený sa vracia do lesa. Nie žeby nebolo inej možnosti. Srdce ho ťahá domov, do lesa, medzi svojich, s ktorými sa môže porozprávať, ktorým najlepšie rozumie. Keď bol Juraj Kriška na prijímacích pohovoroch na lesnícku školu, zalamovali nad nim rukami. Koľko uchádzačov na tých niekoľko voľných miest. Pre všetkých nestačia.
„Pre všetkých nie, ale pre mňa sa miesto musí nájsť ! Veď ja som sa v lese narodil. Bez lesa by som tu nebol.“
Komisia vzala do úvahy „uvedenú závažnú skutočnosť.“ Rozhodla sa neroztrhnúť šnúru, ktorá sa ťahá Jurajovým životom.
Juraj je matkin syn telom i dušou. Je pokojný, vyrovnaný so svetom a radšej počúva, ako by mal sám hovoriť. Snaží sa porozumieť i bez slov. Potichu. Ako v lese. Dedov temperament a výrečnosť sa dostala viac vnukovi, vášnivému hubárovi a šikovnému lesníckemu pomocníkovi. Neviem prečo, ale mal som pocit, že pri otcovi neostane. Akoby mu bol tento les primalý. A čo družstevné polia, ktoré preorával dedo? Že by sa tu semeno zachytilo pevným klíčkom? Bola by to pre Štefana Krišku veľká radosť. Ibaže musí na to ešte počkať. A čakanie mu vždy išlo ťažko.
Dom na križovatke
119. Toto číslo pribil na múr svojho domu Štefan Kriška ako orientačnú tabuľu svojho rodu. Jeho dom je na križovatke tak blízko pri ceste, že môže zamávať na pozdravy okolo sa mihajúcich a zdraviacich ho klaksónom rovno od kuchynského stola. V tomto dome sa často lámal chlieb. Vždy, keď bolo najhorúcejšie. V roku 1948, keď sa začínala kolektivizácia, spolu s Máriou podali prihlášku ako prví. Netrvalo dlho a ich dvor zaplnili sedliaci. Neprišli mu potriasť pravicou, ani poradiť sa s prvým družstevným gazdom. Chlapec pribehol domov s plačom, že chcú tatka ubiť. Mária chystala na večeru halušky so syrom. Keď sa na dvore ozvali prvé podgurážené hlasy, halušky na stole sa už dymili a rozvoniavali na celú kuchyňu.
„Tu ho máš! My mu ideme kríže ponaprávať a on tu chystá hostinu.“
Tak veru zabudli, s čím ku ním prišli. Sadli si za stôl, vypili, zajedli si a horúce hlavy ochladli. Aspoň natoľko, že sa potom dalo s nimi rozumne dojednať.
Mária a Štefan boli vždy spolu. Vzdialení i blízki. Spolu vstúpili do družstva, spolu boli prijatí do komunistickej strany. Iba teraz, akoby im bola dlhá chvíľa, keď niet inej roboty. Štefan sa dohodol s predsedníčkou družstva, že bude strážiť kukuricu. Je hneď pri ceste a okoloidúcim vodičom to nedá pokoja. Mária sa vybrala „do zemiakov“. Ženy už sedeli na vedierkach pred kostolom a čakali na aviu. Premieľajú tie svoje rečičky a otáčajú hlávkami proti slnku akoby premeriavali tieň.
Dom číslo 119 uprostred križovatky stíchol. Hrozno na koreňoch, poprekrúcaných ako žily, sa v svetle septembrového slnka mení na jantárové slzy. V sade bzučia včely pod stromami obťažkanými zrejúcimi plodmi.
18.9 1987