V poslednej dobe sa často vraciam do minulosti, do vzdialených osemdesiatych rokov minulého storočia. Do doby hlasného mlčania a mlčanlivej hlasnosti. Učili sme sa vyjadrovať svoje názory a hodnotenia takým jazykom, aby sme sa vyhli nepríjemným následkom. Z tých dní sa mi vryli do pamäti politické vtipy, ktoré kolovali medzi nami, mlčanlivými. Jeden pochádza z doby, ktorú dnes nazývajú politológovia normalizáciou. Na jar 1969 sa začali takzvané previerky v komunistickej strane:
„Súdruh,“ pýtajú sa vyšetrovaného, „povedz nám tvoj názor na krízu v strane a spoločnosti v roku 1968.“
„V ničom sa nelíši od Poučenia z krízového obdobia v spoločnosti a strane, ktoré sme preberali na straníckej schôdzi,“ odpovedal sebaisto.
„A aký je tvoj názor na zásah vojsk Varšavskej zmluvy v Československu v auguste 1968?“
„Plne súhlasím s hodnotením internacionálnej pomoci, ako uverejnil úvodník Rudého práva.“
„Súdruh,“ osopil sa na neho predseda previerkovej komisie, „veď ty nemáš vlastný názor!“
„Mám“, oponoval mu nešťastník. „Mám, ale s ním zásadne nesúhlasím.“
A tak sme mlčali a celé roky zásadne nesúhlasili s vlastným názorom. Možno niekoho za to viniť, odsudzovať? Neviem. Necítim sa oprávneným súdiť ľudí ani za ich názory, ani za spôsob, akým ich vyjadrujú. Nahlas, či mlčky. Ostáva nám už len úprimne odpovedať na otázku: Koho je viac? Mlčiacich či tých, ktorí hlásajú z plných pľúc jediný správny názor?
Nemôžem sa zbaviť pocitu, že sme sa vrátili späť o pol storočia. Neostáva nám nič iné, len trpezlivo čakať, kým to pochopíme. Dúfam, že nebude neskoro.
A ešte jeden, vtipný názor spred polstoročia:
Aký je rozdiel medzi demokraciou u nich a u nás?
U nás je zaručená sloboda vyjadrenia názorov a ich verejného hlásania. U nich je zaručená sloboda po vyjadrení názorov a ich verejnom vyhlásení.
Kde je to „u nich“ a „u nás“ nechám na čitateľa.