Milí čitatelia! Konečne vám môžem oznámiť, že je nový román Casus belli na svete! Z pôvodnej novely Prvá obeť, ktorá vyšla v elektronickej podobe v decembri 2020 a knižne o rok neskôr, vzišiel román v troch častiach. Kým motívom prvej časti slúžil výrok amerického konzervatívneho politika prvej polovice minulého storočia H. W. Johnsona, že prvou obeťou každej vojny je pravda, v druhej časti ma k titulu Hodina nenávisti motivoval chronicky známy román G. Orwella iba sčasti. Nepatrí medzi mojich obľúbencov, hoci jeho román 1984, ktorý som čítal v samizdatovom preklade do poľštiny dávno pred rokom 1989, značne ovplyvnil moje kritické názory na prednovembrovú spoločnosť. Kto čítal moju Prehru, časť pod názvom Bál v opere, isto pochopí prečo. Záver s identickým titulom ako celý román uvádzam citátom jedného z najhlbších a najvplyvnejších ruských politológov Sergeja Karaganova, ktorý vyslovil koncom minulého roku, keď sa už nad Európou opäť zbierali temné mraky vojny:
„Európa už nikdy nebude samostatným hráčom. Dopustila sa príliš veľa hrubých chýb.(…) Tá Európa, ktorej časťou sme boli aj my, je z pohľadu civilizácie nedobré miesto. Taký počet samovražedných vojen, ako sme viedli v Európe, sa neudial nikde inde na zemeguli. Ale čo je najhoršie: v Európe sa odohrali dve strašné vojny počas jedného pokolenia.“
Pravdou ostáva fakt, že citát som „prilepil“ už k ukončenému príbehu, ktorý som už neskôr nemusel ani meniť, ani dopĺňať. V osudoch mojich hrdinov v Casus belli sa až príliš verne odzrkadľuje vývoj našej spoločnosti v ostatnom desaťročí. Hoci som si túto úlohu nekládol a najviac ma zaujímal ľúbostný vzťah Tomáša a Ester, peripetie lásky zrelých ľudí, nechal som ich žiť v reálnom svete, ktorý ich priviedol do stavu „ o päť minút vojna.“
Som veľmi rád, že mi aj pri tomto románe pomohli pozorní a verní čitatelia. Nielenže ma upozornili na „lajdácke“ chyby a nepresnosti, ktoré sú zrejme následkom mojej novinárskej minulosti, ale viedli ma vpred vo chvíľach, keď som sám zapochyboval, či kráčam po správnej ceste. Spomínate si na dialóg Tomáša a Ester z prevej časti?
„Narodil som sa desať rokov po vojne, ale vždy som mal pocit, že sa ma osobne dotýka.“
„Prečo?“ vstúpila mu do reči. „Mali ste vo vašej rodine obete?“
„Pokiaľ viem, tak nie. Všetci moji blízki vojnu prežili. Aj otcovi bratranci, ktorí boli v Povstaní. Mamina rodina bola možno ešte väčšmi ohrozená. Dvakrát prešiel front blízko ich dediny. Kohosi zabil delostrelecký granát, keď utekali do úkrytu. Ale našťastie zasiahol len suseda.“
„Možno si bol pod silným vplyvom vtedajšej propagandy. Bola čierno-biela. Zlí fašisti a dobrí partizáni, okupanti a osloboditelia?“
„Áno, vyrastali sme v jednoduchom ponímaní vojny. Chodili sme klásť vence na vojenský cintorín, do Kremničky, k vápenke v Nemeckej. Hrávali sme sa pri kanóne, ktorý bol postavený na kamennom pomníku na polceste na Martinské hole. Bolo to smutné a zároveň povznášajúce. Zvíťazili sme nad fašizmom… “
„Ja som také nadšenie víťazstvom vo vojne nezažila. Považovali sme to za nudnú povinnosť. Snažili sme sa tomu všemožne vyhnúť. Ale Oma mi nedovolila ani vtedy blicovať. Snažila sa mi vbiť do hlavy, že je mojou povinnosťou vzdať hold obetiam. Bola v tom prísnejšia ako naša triedna.“
„A čuduješ sa jej? Židia sú v tomto smere najdôslednejší. Vedia, kto ich zachránil pred vykynožením.“
„Asi máš pravdu,“ súhlasila s jeho názorom. „Dokonca zaradili deviaty máj medzi židovské náboženské sviatky. Písal mi o tom strýko z Izraela.“
Román je teda na svete a bude si hľadať cestu k vám, k čitateľom. Teraz je mojou povinnosťou odovzdať text Fondu na podporu umenia, ktorý ma v tejto práci podporil. Len čo dostanem ich posudok, „odlejem ho do olova“, ako sa kedysi hovorilo knižnej tlači. Takže mi, prosím, držte palce a neprestávajte veriť. Mojim sloganom pri písaní je aj naďalej : Verne-Čestne-Svedomito.