Po ročnej prestávke sa vraciam k Hadži Muratovi, novele Leva Nikolajeviča Tolstého. Neobyčajný text, ktorý autor zakázal vydávať za života a nad ktorým pracoval najdlhšie, viac ako desať rokov. U nás vyšiel v roku 1974 ideologicky „otesaný“ preklad novely vo vydavateľstve pre mládež. Poznámky a verzie novely obsahujú tisícky rukopisných strán. Tolstoj si vzal na poslednú cestu so sebou rukopis, nad ktorým chcel ďalej pracovať. Na poslednej ceste ho sprevádzal lekár, Dušan Makovický, ružomberský rodák.
Vychutnajte si úvod novely Hadži Murat, preklad a rozsiahlu štúdiu o vojne na Kaukaze a jej aktéroch chystám pre vás:
Vracal som sa domov cez polia. Leto bolo práve v polovici. Lúky už pokosili a už čoskoro zožnú raž.
Z kvetov tohto obdobia možno uviť prekrásnu kyticu: červené, biele, ružové, voňavé, mäkké ďatelinky, nečakané margaréty; mliečno biele so žiarivým žltým stredom „má ma rád, nemá ma rád“ so svojou perníkovou vôňou uvädania; medom voňajúca žltá barborka; do výšky rastúce lilavé a biele zvončeky podobné tulipánom; plaziaci sa hrášok; žlté, červené, ružové, fialkové pravidelné hlaváčiky; skorocel s jemne ružovým zamatom a temer neciteľnou príjemnou vôňou; nevädze, na slnku v mladosti žiarivo modré, za súmraku a na starosť sýto modré a rudnúce; i jemné, podenkové okvetie kukučiny, voňajúce po mandliach.
Natrhal som obrovskú kyticu rôznych kvetov a šiel domov, keď som v priekope zbadal prekrásne rozkvitnutý bodliak malinovej farby, taký, čo u nás volajú „tatár“ a ktorému sa snažia kosci bezpečne vyhnúť. Keď sa im ho z nepozornosti „pošťastí“ skosiť, ihneď ho vyhodia zo sena, aby si na ňom kosci nepopichali ruky. Zachcelo sa mi odtrhnúť ten bodliak a vsunúť ho do stredu kytice. Zišiel som do priekopy, odohnal som zo stredu kvetu sladko driemajúceho chlpatého čmeliaka a chcel som odtrhnúť kvet. Ale som sa prerátal: nielenže sa steblo bránilo ostňami zo všetkých strán, až som to pocítil aj cez vreckovku, ktorou som si omotal ruku. Tak mocno sa bránil, že som s nim zápasil hádam päť minút, trhal vlákno po vlákne. Keď som kvet nakoniec odtrhol, steblo bolo celé rozstrapkané a i kvet sa mi už nezdal taký svieži a pekný. K tomu všetkému sa mi kvôli hrubosti a neotesanosti nehodil k jemnejším kvetom v kytici. Bolo mi ľúto, že som zbytočne skántril kvet, ktorý bol taký pekný na svojom mieste a odhodil som ho. „Jednako, akú má energiu a životnú silu,“ pomyslel som si, keď som si spomenul, koľko námahy ma stálo, kým som ho odtrhol. „S akým úsilím sa bránil, ako draho predal svoj život.“
Cesta domov viedla práve zoraným černozemným úhorom. Šiel som pod hôrku po zaprášenej čiernozemnej ceste. Zorané pole statkára bolo obrovské, takže som po oboch stranách cesty do kopca nevidel nič iné, len čierny, rovno zbrázdený ešte nepobránený úhor. Orba sa vydarila, po celom poli nebolo vidieť ani stebla trávy či lobody, všetko bolo čierne. „Čo sme to za tvory, krutí ničitelia prírody, koľko sme zmarili užitočných živých tvorov, rastlín, len aby sme vyžili,“ pomyslel som si a hľadal nevdojak aspoň kúsok života v tomto mŕtvom čiernom mori. Predo mnou, napravo od cesty sa ukázal akýsi kriak. Keď som sa k nemu priblížil, spoznal som v ňom takého istého „tatára“, z ktorého som zbytočne odtrhol kvet a zahodil.
Krík „tatára“ mal tri vetvy. Jedna bola odtrhnutá a zvyšok visel ako kýpeť odťatej ruky. Na dvoch ostatných bolo po jednom kvete. Kedysi červené kvety už celkom sčerneli. Jedno steblo už bolo zlomené a jeho polovica so zablateným kvetom na konci odvisla k zemi; druhý, hoci mal koniec zamazaný černozemným blatom, ešte vytŕčal dohora. Bolo vidno, že po kríku prešlo koleso voza a až potom sa pozviechal a preto ostal nachýlený, ale ešte stál. Akoby mu uťali kus tela, vytrhli aj s vnútornosťami, odtrhli ruku a vyklali oči. Napriek tomu stojí, nevzdáva sa človeku, ktorý zahubil všetkých jeho bratov navôkol.
„Čo za energia!“ pomyslel som si. „Človek zvíťazil nad všetkým, zničil milióny rastlín, ale táto sa mu nepoddala.“
Vtedy som si spomenul na jednu dávnu príhodu z Kaukazu, ktorú som sčasti uvidel na vlastne oči, časť si vypočul od svedkov a časť si domyslel. Tá príhoda, tak ako sa zachovala v mojej pamäti a predstavivosti, sa odohrala takto…