„Lebo do teraz kolko sťe sloviťelov počúvali, ktorí Vám všeljako slovo dávali. Jední hovorili k Vám všahdi o cudzej sláve, o cudzích národách, o cudzích, ba veru aj v cudzích rečjach: komu sťe z ňích zapchali ústa? ňikomu; vipočúvali sťe ích — dobre. Ale čibi sťe už teraz vďačňejšje ňepočúvali tích, ktorí Vám chcejú o samích Vás, o hodnosťi Vašej, o reči a národnosťi Vašej, a čo vjac, v reči z úst Vaších vzatej hovoriť? Druhí ustavičňe ňje po hrsťach ale po mechach presípali reči cudzjeho života do Vášho, ako dážďom zaljevajúc Vás povinnosťmi, ktorje skorej všetkím inším ľudom na sveťe, ako Vám prislúchali; „toto a toto musíťe sa učiť, bez tejto alebo tej reči sťe ňič, sťe hlupáci, bez tích a tích porjadkov sťe len takí ňepodarenci“ a tak ďalej rečňúvali. Ňepochibujem, že teraz, keď Vám povjeme, že trebas je to dobruo, ale že čo je lepšje, to doma, to pod nosom máťe, len ho zažívajťe a s ňím nažívajťe, tedi ochotňejšje k nám sa posluchom Vaším pritúliťe. Preto, keď sťe všetkím iním, cudzím otvorení a prístupní; mi sme už vo Vás a medzi Vámí; keď všetkím dobrím rečjam dáťe za pravdu, mi sme Vaša pravda; keď všetko prímeťe, mi sme predca a zostaňeme najoddaňejšje Vaši. Verťe slovu nášmu; ono je hlas lepšjeho človeka Vášho vo Vás a z Vás hovorjaceho. Komu sa zo srdca a do srdca ňepovje — ten sa ňepresvedčí; a mi s našími všetkími umisli, túžbamí a počinkamí, ak sme ňje vo Vašom srdci, teda ňevjem načo bi sme aj inďe boli? ak samích sebä, slovo naše i skutki zo srdca ňevinášame, teda ňevjem odkjal bi sme to mali.“
Michal Miloslav Hodža: Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo
Čítam text, ktorý vznikol v prvej polovici devätnásteho storočia, rok pred meruôsmym, keď povstali štúrovci a v uniformách, ktoré dnes pútajú zvedavé pohľady návštevníkov nášho hlavného mesta ako čestná stráž, šli bojovať za národ. Za práva Slovákov a obyvateľov Slovenska, ktoré bolo provinciou Uhorska. Čítam text, pod ktorý by sme sa mohli smelo podpísať aj na konci druhého desaťročia v 21. storočí. Prečo?
Začnime po poriadku. Rozoberme si Hodžov text ako na hodinách literatúry. Nie, nemusíte sa obávať, že sa budete nudiť ako v školskej lavici. Nie som učiteľ, ani vedec. Bádam len nad tým, čo ma zaujíma a vzrušuje. Jazyk je najväčším bohatstvom každého národa. Znamená pre nás viac ako technické objavy, je oveľa oveľa cennejší ako najmodernejšie zariadenia a prístroje, bez ktorých si už nevieme predstaviť každodennosť. Spája nás s minulosťou najprirodzenejším putom. Stačí len pozorne načúvať slovám:
„ … kolko sťe sloviťelov počúvali, ktorí Vám všeljako slovo dávali. Jední hovorili k Vám všahdi o cudzej sláve, o cudzích národách, o cudzích, ba veru aj v cudzích rečjach…“
Už v prvej vete nachádzame záhadu: čo znamenaá slovo „všahdi“? Listujem v Krátkom slovníku slovenského jazyka, hľadám na stránke Jazykovedného ústavu akadémie a nič. Ako je možné, že sa nám po pár generáciách stratilo také milé slovo? Pritom ho autor v krátkom diele často používa, prinajmenšom sedemnásť ráz. Jazykový dôvtip je nám naporúdzi. Podľa všetkého mal autor na mysli „vždy“. Pripomína to ruské „всегда“. Po poľsky by sme povedali „zawsze“, takže to by nám nepomohlo presne určiť význam. Ale v malej príručke slovinčiny nachádzam veľmi zaujímavú podobu: „vsakič“. Ale prečo sa tomuto milému slovu nenašlo miesto v internetovej verzii najväčšieho slovníka nášho rodného jazyka? Odpovedá nám sám Hodža:
„Druhí ustavičňe ňje po hrsťach ale po mechach presípali reči cudzjeho života do Vášho, ako dážďom zaljevajúc Vás povinnosťmi (…); „toto a toto musíťe sa učiť, bez tejto alebo tej reči sťe ňič, sťe hlupáci, bez tích a tích porjadkov sťe len takí ňepodarenci“
Veru tak, nie po hrstiach ale celými mechmi sa lejú cudzie reči do nášho života, ako dažďom nás zalievajú povinnosťami učiť sa to a to. Bez tejto reči sme nič, sme hlupáci. Nezdá sa vám to príliš staromódne, vzývať národ k rodnému jazyku v globalizovanom svete, v zjednocujúcej sa Európe? Pred sto sedemdesiatimi rokmi sme bojovali za rodný jazyk a teraz oň dobrovoľne prichádzame? Pred časom ma na to upozornila dáma, ktorá žije na Slovensku už dosť dlho. Jej rodným jazykom je ruština, ale vyštudovala v Oxforde jazyk a literatúru a u nás sa zapodieva najmä výukou angličtiny. Preložila tradičné slovanské rozprávky od slovenského autora do angličtiny, takže o jej jazykových schopnostiach niet najmenších pochýb. Raz mi v debate povedala:
„Vy si tak málo vážite svoj jazyk, že ste odsúdení na zánik.“
„Ako to!“ namietol som dôrazne. „Veď sme moderným európskym národom.“
„Moderný národ sa vždy opiera predovšetkým o svoj jazyk a svojbytnú kultúru.“
Nedokázal som ju vtedy presvedčiť. S plynúcim časom sa k rozhovoru stále vraciam. Otázok je stále viac a viac a uspokojivých odpovedí je stále menej. Nepoddávajme sa však daromne smútku a poďme ďalej s Hodžom:
„Ňepochibujem, že teraz, keď Vám povjeme, že trebas je to dobruo, ale že čo je lepšje, to doma, to pod nosom máťe, len ho zažívajťe a s ňím nažívajťe“
Štúrovci verili, že jazyk a národ sú nedeliteľná veličina. Úporne posilňovali vieru v slovenčinu a snažili sa ju čo najviac priblížiť požiadavkám všetkých súcich. Myslím si, že veľmi úspešne, hoci učiteľky slovenského jazyka by nad mojou trúfalosťou chmúrili čelá. I pani Mária Jírová, i Elka Buzalková. Naozaj som ich aj ja potrápil mojim lajdáckym pravopisom. Ale slovná a výrazová bohatosť slovenčiny mi bola vždy nápomocná. I v práci reportéra, i pri prvých pokusoch o voľný verš a poviedky. Hoci som dlho žil v inom jazykovom prostredí, s ľahkosťou som sa vysporiadal s inakosťou v ústnom i písomnom prejave. Možno i preto, že to boli slovanské a slovenčine blízke jazyky. Presvedčil som sa o tom, že slovenčina je naozaj moderný a veľmi prispôsobivý jazyk. Ibaže čomu sa teraz chce, či musí prispôsobiť?
Vráťme sa teraz do našej doby. Presnejšie do roku 1987, rovných dvesto rokov od uzákonenia spisovnej slovenčiny. Profesor Jozef Mistrík ma vtedy v rozhovore presviedčal, že slovenčina je moderná, ale súčasne varoval:
„Medzi najbežnejšie ľudské vlastnosti patrí akási prirodzená ľahostajnosť voči tomu, čo vlastníme, čo už máme, čo je naše. Obyčajne s väčšou úctou sa človek obzerá po cudzom, alebo po tom, čo chce dosiahnuť. Aj vlasť, aj rodný kraj, aj rodný jazyk nám patria natoľko, že ich doma možno nedoceňujeme. Človek nájde lásku k domovu obyčajne vtedy, keď „zablúdi“, materinský jazyk si obľúbi až v mori cudzích jazykov. Až vtedy ho zacíti ako puto, ktoré ho spája so všetkým ostatným, čo je jeho imanentnou súčasťou. Človek bez materinskej reči nie je človekom, iba jeho atrapou. Na otázku, ako je to vlastne s nami, Slovákmi, a s našou slovenčinou, by bola vhodnou odpoveďou Kostrova báseň Moja rodná …“
Aj po dvoch storočiach znela naliehavo jedna a tá istá výzva ako u Hodžu: „materinský jazyk je najvýraznejšie puto, ktoré nás viaže k istému spoločenstvu.“ Prečo ho tak podceňujeme?
Po tridsiatich rokoch sa vraciam k tomuto rozhovoru a prvé, čo ma napadne prečítať si Kostrovu báseň. Utekám do príručnej knižnice, ale túto báseň som na veľké poľutovanie nenašiel. Neostáva nič iné, len zadať do políčka Moju rodnú a vyhľadať ju v internete. A tu ho máš! Prvé sa mi ukázali Študentské stránky. Nad veršom plným nehy a hlboko precítených túžob básnika svieti veľký pútač. Na karmínovo červenom podklade s bielym dánsky krížom svieti nápis: „Zmeň svoj život! Študuj na VŠ v Dánsku“. Vzdychnem si s básnikom:
„Ej zablúdili sme zablúdili
v krtisku bolestí a smútkov
ďalekým mestám vyznávali lásku
a bledým kráskam posielali verše…“
… Ale nevzdávam sa. Tak ako sa nevzdal Profesor Mistrík:
„Moderné spoločenstvo nemôže jestvovať bez moderného jazyka. Vážime si bernoláčtinu i štúrovčinu, ale dnes by sme s nimi vôbec nevystačili. Slovensko už vôbec nie je dedina, ako bolo vtedy, ale jedno veľkomesto so všetkými modernými vymoženosťami i kontaktmi. Potrebujeme zmodernizovanú, modernizovanú a modernú slovenčinu. Avšak moderné nie je antonymom k pôvodnému. Úcta k pôvodnému, rodnému, nie je žiaden romantizmus.“
Pátram teda ďalej. Otváram ďalší odkaz s ešte podivnejším názvom: Antiškola. Tu máme ako na dlani dielo lyrika. Štatistický údaj, koľko slov i písmen obsahuje báseň. A samozrejme hotový referát. Aby sa stredoškolák nemusel unúvať čítaním a premýšľaním. Ponúkajú mu tu všetko, čo potrebuje pre úspešné štúdium: od ťahákov po bakalárske a diplomové práce.
Keď som sa pred tromi desaťročiami rozprával s Profesorom Mistríkom o modernej slovenčine, bola už dosť poznačená novými slovami a výrazmi. Podľa jazykovedcov sa vtedy náš jazyk každý rok obohatil skoro o pol tisíc slov, najmä z oblasti technických vied. Bolo to obdobie nástupu počítačov. Nemohli sme vtedy obísť otázku o jazyku programátorov, o dialógu s počítačom. „Rozhovor“ človeka s počítačom je vecný, presný, „bezfrázovitý“. Zaujímalo ma, či sa neochudobní náš jazyk výrazmi ako displej, input, items a podobne. Profesor Mistrík bol vždy otvorený a k tomuto problému sa staval čelom, nie chrbtom:
„Slovenčina je dnes natoľko štylisticky diferencovaná, že niektoré štýly by sme už mohli dnes označiť za jazyky. Slovenskú už majú iba zjednodušenú gramatiku. A štylistická diferenciácia vždy národný jazyk iba obohacovala. Medzi niektorými štýlmi sú už väčšie diferencie ako medzi nárečiami. A to je správne.“
Lenže tento stav, keď sa vývoj jazyka, jeho prirodzená modernizácia riadila rozumnými a často veľmi prísnymi pravidlami, nielen gramatickými a štylistickými normami, netrval dlho. Neriadený výbuch v rodnom jazyku, ktorý sme zažili začiatkom 90. rokov minulého storočia, však nemožno pripísať len, ba dokonca ani tak „kockáčom“ (programátorom), alebo ako im dnes hovoríme „itečkárom“. Skutočný prevrat v jazykovom prostredí majú na svedomí predovšetkým ľudia od novín, časopisov a snáď ešte viac tváre a hlasy v rozhlase a televízii. V spomenutom rozhovore s Profesorom Jozefom Mistríkom zaznela jasne pomenovaná obava:
„Jazyk našich masovo-informačných prostriedkov je v permanentnom vývine, je provizórny ako naše cesty a ulice. S tým treba aj naďalej rátať, lebo to určuje naše životné tempo. Tento fenomén je viditeľný na celom svete, nie iba u nás. Navyše jazyk publicistiky je azda príliš objektivizovaný, strohý, stereotypný. Žiada sa doňho viacej empatie, osobného zaujatia, obrazotvornosti, metafory a menej rétoriky. K takému stavu vedie aj nedostatok žánrovej pestrosti a remeselnej dôslednosti.“
Ani po toľkých rokoch Mistríkove slová nestratili na sile a presnosti. Pán Profesor vždy udieral klinec rovno po hlavičke. Pýtame sa aj po uplynutí tridsiatich rokoch, prečo sa náš jazyk stal taký bezmocný a odkázaný v 21. storočí
Pokúsme sa spolu nájsť odpoveď na túto otázku. Niet pochýb, že si to „náš rodný“ naozaj zaslúži. Žurnalistiku sme si nevybrali náhodne. Jazyk novín a časopisov, rozhlasových a televíznych relácií má na našu jazykovú kultúru obrovský vplyv, najmä v tomto storočí. V porovnaní s literárnym, umeleckým slovom má na nás jazyk žurnalistiky priam osudovým dopad. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, siaha nám do jazykového súkromia oveľa viac a často spôsobuje akési ochorenia. Strácame schopnosť vyjadriť vlastnými slovami náš vnútorný svet, i v súkromných jazykových prejavoch nás ochudobňujú vzory cudzie materčine i našej kultúre.
Pokračovanie: Za ostré pero (markverin.sk)