Vzťah žurnalistiky a literatúry je krásna, i keď nie ľahká úvaha. Obe sa vyvíjali najbúrlivejšie práve na prelome 19. a 20. storočia. Po poslednej vojne sa však stále viac presadzovala žurnalistika. Čitatelia dali literátom najavo, že sa chcú stále viac a viac rozhliadať kolo seba, viac cestovať a byť prítomní pri udalostiach kdekoľvek na svete. Už ich neuspokojovali pomalé príbehy, dlhé úvahy hrdinov a vyšperkované obrazy prírody. Vzrušenie prinášali reportáže z bojiska, z miest, kde sa odohrávali prírodné drámy. Farebná fotografia a ofsetová tlač na kvalitnom papieri prinášala oveľa viac vzrušenia, zábavy a v lepšom prípade i poznania.
Povojnové obdobie je v žurnalistike érou obrazu, ktorý sa stal nosným vyjadrovacím jazykom. Text ustupoval do pozadia a pod titulkom sa pri mene autora začalo objavovať meno fotografa. Často sa práca fotografa cenila redakciou vyššie ako autora textu. Témy začali určovať redaktori obrazu (bildredakteur) a na základe ich návrhov si vyberali reportérov, alebo píšucich autorov, niekedy i mimo redakcie. Práce takýchto kolektívov tvorili tvár časopisov, ktoré vošli do dejín: Time, Life, Paris Match, Stern, Ogoňok a mnohé iné. Ich náklad robil autorov svetoznámymi a vydavateľov bohatými.
Nesmieme však zabúdať, že rozkvet ilustrovaných časopisov išiel súbežne s rastúcou silou obrazových prostriedkov, najmä televízie (hoci by nebolo správne nevšímať si aj kinematografiu). Sila televízie sa prejavila najmä ojedinelou schopnosťou priblížiť udalosti v priamom prenose. Tu a teraz sa divák stal spoluúčastníkom diania. Či išlo o olympijské hry, vojenský prevrat kdesi v Južnej Amerike, alebo odovzdávanie cien významným osobnostiam. Dokonca neprekážala ani nízka kvalita obrazu a zvuku a vysoká cena za televízny prijímač. Televízia veľmi rýchlo zatlačila do pozadia vysielanie rádiostaníc. Hoci kvalita zvuku už bola v tom istom čase vysoká.
To, čo sa dialo v žurnalistike od druhej polovice XX. storočia, však bolo výsledkom predchádzajúceho vývoja. Vtedy sa vyvinul žáner reportáže, ktorý si získal medzi čitateľmi takú obľubu, že si vyberali „svoje“ noviny a časopisy podľa reportérov. Fotografia bola ešte v plienkach a hlavným nástrojom novinára bol jeho vnímavý pohľad a šikovné pero. Myslím si, že to bola veľká zásluha aj samotnej beletrie, krásnej literatúry, ktorú v tom čase obľubovali stále väčšie skupiny čitateľov. Hádam sa na mňa teraz čitateľ nenahnevá, keď uvediem jeden málo známy príklad zo slovenskej literatúry. Hoci to nie je krásna literatúra v pravom zmysle slova, snáď poteší každého milovníka dobrého slova. Mám na mysli Itinerárium, Cestovný denník Daniela Krmana, slovenského evanjelického kňaza, ktorého vyslali na jar roku 1707 za švédskym kráľom Karolom XII. Jeho misia ho zaviedla až ďaleko na juhovýchod, kde sa stal svedkom slávnej bitky Švédov s ruským cárom Petrom Aleksejevičom ( Petrom I.). Celý cestopis sa dnes, v modernej slovenčine, číta ako jedna fantastická reportáž. So zaujímavými poznatkami z cesty, s opismi krajín a ich obyvateľov, mravov i kultúry. Vždy presne zasadené v mieste i v čase, ale bez nudných úvah a detailov. Veď posúďte sami:
„Túto noc sme strávili pod holým nebom bez ohňa, bez slamy, bez sena, bez jedla a bez nápoja. Nevedeli sme, že je tu také veľké množstvo vozov, ktoré sem stiahli z bojového poľa, aby hádam neboli vydané napospas odvážnej chamtivosti Kalmykov. Ale pred nepriateľským nájazdom ich od chrbta chránili hory a vpredu vojnové delá spolu s dvoma či troma tisícmi vojakov.
Keď svitol deň 8. júla, kráľ Karol, pripútaný na nosidlá, postavil na čelo svojho vojska dvoch najvyšších generálov – grófa Rehnskiolda a grófa Lewenhaupta. A keď sa situácia tak vyvinula, že bez víťazstva sa nedalo ani ustúpiť vzad, ani postúpiť vpred, rozkázal im, aby sa s udatným duchom a s najväčším vypätím síl pustili do boja, porúčajúc jeho výsledok Najvyššiemu vládcovi Bohu a spoliehajúc sa na spravodlivosť zbraní, overenú obratnosť generálov a udatnosť vojakov…“
Vzrušujúci opis prehranej bitky a následného úteku Karola XII. na územie Osmanskej ríše by isto privítal ktorýkoľvek redaktor novín, či časopisu, ak by Daniel Krman žil v XX. storočí. Zaujímavá je aj poznámka prekladateľky textu, napísaného vtedajšou „angličtinou“, teda po latinsky. Hovorí o Krmanovej schopnosti zachytiť miestopisné názvy, mená a dokonca i kultúrne a jazykové zvláštnosti slovami domorodcov. Neobmedzil sa latinčinou, či gréčtinou.
Na rozdiel od pamätí, ktoré vznikajú s odstupom času, v tichu a pokoji pracovne, cestopis, podobne ako reportáž, si vyžaduje priamy záznam okamžikov, ktoré sa odvíjajú v tempe udalosti. V tom je sila tohto žánru, ktorý vlastne vytvoril chrbticu súčasnej žurnalistiky. Či už písanej, zachytenej fotoaparátom, kamerou a mikrofónom. Keď som pripravoval dizertáciu na tému reportáže v novinách, hľadal som čo najpresnejší vzorec, ktorý by ju odlíšil od iných novinárskych útvarov. Nakoniec som si pomohol grafom z veľkolepej knihy britského fyzika, nedávno zosnulého Stephena Hawkinga Krátka história času. Podľa neho je priestor a čas podobný dvom zvisle proti sebe stojacim lievikom. Každá udalosť sa odohráva v tomto priestore len jedným smerom. Čím je bližšie k vyvrcholeniu udalosti, tým viac sa zmenšuje priestor náhod a nečakaných vyústení a čas akoby sa urýchlil. To isté sa odohráva i potom, keď sa niečo udeje a následky sa začnú rozprestierať po lieviku stále viac a viac, ako plynie čas. Pripomína to uvažovanie Leonarda DaVinci pri pohľade na kruhy, ktoré sa robia na hladine jazera, keď do nej hodíme kameň.
I s odstupom času sa mi javí táto predstava ako najlepší opis práce reportéra, ktorý prejde týmto časo-priestorovými lievikmi ako pozorovateľ. Od jeho schopnosti zachytiť udalosť svojimi očami a sprostredkovať ju čitateľovi, divákovi, poslucháčovi, závisí hodnota reportáže.
Reportážou sa žurnalistika definitívne oddelila od literatúry, ale len na toľko, aby sa prejavila v celej sile a výnimočnosti. So staršou sestrou ju ale naďalej spája jazykové majstrovstvo, bohatý slovník a nadšenie objaviteľa. Častokrát i napätie a vzrušenie. To všetko má plnokrvná reportáž.
Pokračovanie: https://www.markverin.sk/2022/08/22/pocuj-kto-hovori/