Opäť sa vraciam k turčianskemu rodákovi Jánovi Kostrovi. I on bol novinárom ako mnohí iní slovenskí básnici. V jeho verši znie vyznanie, dôležité pre každého novinára:
„A nech sa všetko mení, nech čas uteká,
nech zosýpa sa staré
a nech sa taví v novom vare,
nech tuhne v odolnejšie tvary –
a keď aj prídu miesto splnov zmary:
nech sa páči,
dáš všetko bez ľútosti
do kotla premien, do taviacej pece –
svoj ošúchaný päták starý,
ale
každý deň stretnúť človeka.“
Už sme spomenuli príbuznosť literatúry a žurnalistiky. Niekde sa vzdiali od staršej sestry, inde sa k nej zase priblíži ako ku dvojičke. Literárny kritik prirovnal najlepšie diela žurnalistiky k sekundovej ručičke na literárnych hodinách. Hoci sa nevyskytujú často, ich životnosť je o niečo dlhšia ako väčšiny článkov a príspevkov v časopisoch či vo vysielaní. Máme tu na mysli také žurnalistické útvary, ktoré sa výrazom podobajú portrétom a žánrovým obrazom vo výtvarnom umení. Často sa označujú ako umelecká reportáž, črta, či portrét. Dokonca ako poviedka, ale to je už naozaj hraničné vymedzenie. Príklon k literatúre nie je len výsledkom snáh žurnalistov o vysoký štýl, rozdúchavanie citov a predstáv, ale často je diktovaná samotným príbehom.
V lete 1987 som sa vybral ďaleko na východ Slovenska do Poruby pod Vihorlatom. Nikdy predtým som tam nebol, hoci neďalekú Zemplínsku šíravu poznám veľmi dobre. Išiel som za rodinou Kriškovcov, za Štefanom a Máriou. Na ich príbeh ma upozornil náš vynikajúci choreograf a etnograf Viliam Gruska. Jemu sa podarilo do jedného z úžasných festivalov ľudovej kultúry priviesť na scénu aj Máriu Kriškovú, ktorá vyrozprávala svoj životný príbeh z vojny. V Gruskovom predstavení stelesňovala Mária typ rozprávačky s osobitým zemplínskym nárečím. Mňa ku Kriškovcom prilákal samotný príbeh mladej ženy, ktorá uprostred zimnej noci utiekla spolu s ostatnými dedinčanmi pred nacistami do blízkeho lesa. Tam porodila syna, v lese opretá o dub. Dieťa sa nevedelo utíšiť a preľaknutý dedinčania ju žiadali, aby ho usmrtila, len aby krik dieťaťa nepriviedol ku nim vojakov. Mária radšej ušla v noci hlboko do lesa a tam sama so synom vyčkala kým neminie hrozba.
Vybrali sme sa v trojici hľadať miesto, kde prišiel na svet jej syn pred viac ako tridsiatimi rokmi. Keď sme ho našli, i strom, kde sa ukryla, sadli sme si spolu a bez slov vnímali šum lesa ako tiché odozvy minulosti. Našiel som odvahu vytiahnuť fotoaparát a urobiť niekoľko snímok. Ale na tom sa príbeh ešte neskončil. Z Juraja, Máriinho syna vyrástol šikovný šuhaj. Rozhodol sa, že bude lesníkom. Ale keď prišiel na prijímačky do Banskej Štiavnice, povedali mu, že pre nedostatok miesta ho nemôžu prijať. On sa však nevzdal a trval na tom, že pre neho sa musí nájsť miesto. Ako dôvod vyrozprával prijímacej komisii kde a za akých okolností sa narodil. Potom ho už nemohli odmietnuť.
A tak sme deň s Kriškovcami zavŕšili v lese pri Kamionke, na druhej strane Vihorlatu s dvoma Jurajmi, synom a vnukom, v blízkej horárni.
Nad pecou v dome u Kriškovcov bola výšivka, typická pre dedinské kuchyne, vyšitá červenou niťou na bielom podklade. Bol na nej nápis:
Život náš, jak tá pohádka,
keď hovoríš pred krbom.
Trochu smiechu, mnoho sĺz
a málo pravdy v tom…
Reportáž začínala takto:
„Popoludnie voňalo medom. Štefan stáčal sladký kvetový nektár v kôlničke a Mária sa vozila s vnučkou po kuchyni. Okolo obeda, keď letná kuchyňa rozvoniavala hubovou polievkou, opäť sa do nej pustil s litániami:
„Babo, prečo by si tam nešla. A či sa ty za niečo hanbíš, že nechceš pred ľuďmi rozprávať?“ húdol do nej ako do bútľavej vŕby Štefan.“
Počúval som ju pozorne a prežíval jej príbeh, akoby som bol vtedy vedľa nej:
„Zbalila periny do kločanky, do jednej ruky vzala vedro so šmaľcom, do druhej syna a pred sebou ešte hnala kravku. Išli pomaly, ťažko lapajúc dych, ale nezastavovala sa často. Postupovala ako tma v lete, pomaly ale vytrvalo. Až kým ju nepohltil les.“
Nevedel som ináč opísať pocity ženy, ktorá v ohrození života privádza na svet nový život:
„Noci boli čoraz chladnejšie. Drieky stromov sa odievali do tenkého ľadového panciera. Keď pocítila prvé bolesti, pripadala si tiež ako ten strom, spod kôry ktorého chce vyraziť výhonok. Teraz, v krutej zime, v daždi, ktorý nezabíja iba posledné lístky, ale ktorý šľahá ako bič.
Bola na tento boj celkom sama. Cítila, ako sa v bolestiach rozdvojuje. Držala sa nad priepasťou za vlasy a ďakovala prívalom bolesti, že jej pomáhali nespadnúť. Vtom začula krik. Žije!“
Každý deň stretnúť človeka, to stačí, povedal básnik. A ja som mal to šťastie, že som vtedy stretol celú rodinu. Celkom obyčajnú, prostú, pracovitú rodinu, ktorá prežila ťažkú vojnu a nestratila ľudskosť. O tom sa nedá písať bez pátosu a bez nadšenia. Každé takéto stretnutie so životom je pre reportéra zázrakom, ktorý si každý zaslúži.
S reportážnou črtou Štefan a Mária sa spája ešte jeden zážitok, na ktorý nemôžem zabudnúť, hoci by som o ňom radšej pomlčal. Ale ak má byť náš rozhovor o žurnalistike úprimný, nemali by sme obchádzať aj drobné či väčšie priestupky. Ide o žánrové portréty, ktoré som vytvoril počas stretnutia s mojimi hrdinami. V tom čase som používal jednu z prvých fotokamier, ktoré boli vybavené automatickým programom. Pre reportéra to bola veľmi dobrá pomôcka. Nemusel som sa obávať, že pre zaneprázdnenosť či prílišné zaujatie stlačím spúšť skôr, ako si nastavím správne hodnoty: clonu a čas snímky. Ale žiadna technika nie je taká dokonalá, aby nás ochránila pred všetkými nepríjemnosťami, ktoré nám hrozia.
Len čo som prišiel domov schoval som sa do tmavej miestnosti a len hmatom natočil film z fotoaparátu do špirály, ktorú som potom zavrel v tmavej nádobe. Volá sa hrôzostrašne: tank, ale nestrieľa. Len sa do neho vleje úzkym otvorom „vývojka“, teda taký chemický roztok, ktorý umožní vytvoriť zo strieborných solí negatívny obraz. Vývojka musí mať presnú teplotu ( 20 stupňov Celzia) a čas, počas ktorého pôsobí na film záleží od toho, aký kontrast chce fotograf dosiahnuť. Mal som vo zvyku trochu predĺžiť čas vyvolávania. Počítal som s tým, že som niekde niečo nedotiahol do konca a dlhšie vyvolávanie mohlo pomôcť pri odstránení niektorých nedostatkov. Potom sa vývojka vyliala späť do sklenenej fľaše, film sa prepláchol studenou vodou a následne sa do tanku nalial ustaľovač. To bol zase iný roztok, ktorý mal zabezpečiť stálosť zachyteného negatívneho obrazu. Doba ustálenia nebola prísne určená, stačilo aj desať minút. Čo však bolo nevyhnutné po vyliati ustaľovača do fľaše, dobre premyť film vodou. Obvykle tank ostal pod kohútikom. Vtedy som mohol na film chvíľu zabudnúť. Stačilo potom len vyliať vodu a film zavesiť ako bielizeň na šnúru a nechať ho vysušiť. A ja som na ten film pozabudol, alebo som sa venoval niečomu inému, pri čom mi to vyšumelo z hlavy. Až keď som si naň spomenul, vrátil som sa do kúpeľne, kde ostal pod tichým prúdom vody. Keď som chytil tank do ruky, zistil som, že voda v ňom je teplá. Ba čo viac, skoro horúca! Oblial ma studený pot. Tu ho máš! Celá práca vyšla nazmar. Ako sa teraz ukážem v Porube a budem prosiť o druhú možnosť zájsť do lesa, potom na druhú stranu Vihorlatu za synom a vnukom? Navyše redakcia čakala na materiál už zajtra.
Neostalo mi nič iné, len ešte raz premyť film studenou vodou a modliť sa, aby na celuloidovom páse niečo ostalo. S trasúcimi sa rukami som otvoril tank a vybral film navinutý na špirálu. Obvykle som ho len vytiahol a nechal špirálu ako záťaž, aby sa vyschnutý film neskrútil. Urobil som to aj teraz, ale nezotrel som z neho zvyšky vody medzi prstami, ako som to robil vždy. Naučili ma to „machri“, vraj aby neostali na ochrannej vrstve kvapky. Upokojilo ma iba to, že som videl jednotlivé políčka s obrázkami. Takže predsa len niečo ostalo.
Na druhý deň ráno som si privstal, aby som stihol vyvolať fotografie. Pre tých, čo nevedia ako vzniká čierno-biela fotografia, poviem len to najdôležitejšie. Z negatívneho filmu sa robia fotografie podobným spôsobom ako sa vyvoláva film. Vložíme ho do zväčšovacieho zariadenia. Svetlo lampy dopadá na film a obraz je zväčšený optickou šošovkou do veľkosti, akú potrebujeme. Obraz dopadá na dosku. Fotograf si vyberie obraz, alebo výrez, ktorý chce na fotografii, položí na dosku fotografický papier a osvieti ho istý čas. Potom papier spracováva ako film: vývojka, voda a ustaľovač. Nakoniec ešte raz voda a (sušenie) leštenie. Už pri zväčšovaní filmu som si všimol akési podivné zrnenie. Obvyklé „zrno“, teda zloženie obrazu, bolo akoby zvlnené. Teplá voda pozmenila kresbu a namiesto bielych, čiernych a šedých bodiek sa obraz skladal z drobných vlniek, slimáčikov a machuliek. Vyvolal som niekoľko snímok a ešte s mokrými som vyšiel na denné svetlo. (Asi som zabudol povedať, že aj vyvolávanie fotiek prebieha v tmavej komore, kde je prípustné iba skúpe tmavočervené svetlo.) Na prvý pohľad sa všetko javilo celkom obyčajne. Len pri pohľade z blízka sa dali rozpoznať nezvyklé vzory obrazu. Bol som spokojný, len portréty vyzerali priveľmi „moderne“. Vtedy sa fotografi predbiehali v „tvorivom“ zobrazovaní. Používali veľmi drahé optické „predsádky“ aby pri snímaní pozmenili charakter svetla. Zmäkčili ho, akoby cez mastný kruh. A mne sa podaril takýto fígeľ bez toho, aby som sa o to snažil.
Priznám sa, nebol som na seba hrdý a odvtedy som si dával pozor, aby môj film neostal kdesi zapotrošený.
Pokračovanie: https://www.markverin.sk/2022/08/23/rozhodujuci-okamih/