Doposiaľ sme sa venovali slovu, ako hlavnému nástroju žurnalistiky. Teraz je čas sústrediť sa na obraz zachytený pozorným okom a pohotovým stisnutím spúšte. Na fotografiu. Už sme tu spomínali aký obrat v minulom storočí zaznamenala žurnalistika vďaka fotografii, aký obrovský vplyv mala nielen na vzhľad, ale i na obsah novín a časopisov. Okrajom sme sa dotkli aj zmien v štýle a v jazykových prostriedkov použitých v novinárskych článkoch. Zjednodušene povedané, načo toľko slov, keď všetko povie fotografia. Súčasníkovi sa to dozaista bude zdať zveličené, ale fotografia – obraz zachytený na nosiči – zmenila nielen myslenie, ale aj celkové vnímanie skutočnosti, ktorá nás obklopuje. Preto ju nemôžeme jednoducho obísť pár vetami.
Pre dnešného človeka, ktorý môže zachytiť každý zážitok jedným pohybom prsta a okamžite vidí výsledok, je fotografia minulého storočia čímsi nepochopiteľne zložitým a možno i zastaraným. V našom jazyku je snímka chápaná ako obraz vzniknutý pôsobením svetla na film alebo dosku vo fotografickom aparáte. To, čo sa zmenilo však nie je len zjednodušenie spracovania snímku technickými prostriedkami ( namiesto filmu a fotografického papiera je mikročip) čo umožnilo okamžite vidieť získaný obraz. Zásadne sa zmenil spôsob videnia a chápania fotografie ako takej. Austrálsky bádateľ a nadšenec nových technológii Mike Walsh v knihe Futuretainment (voľne by sme to preložili ako Zábavobudúcnosť ), opísal túto nečakanú zmenu ako efekt útesu:
„Stalo sa to v jednej chvíli. Nové vzory správania často spôsobujú zmeny v posudzovaní, ktoré vyústia k závratným zmenám.“
Inými slovami povedané, nové technológie nielen odbremenili užívateľa od osvojenia technickej zručnosti. Nové vzory vymazali doteraz nadobudnuté hodnoty a nahradili ich novými. Podľa Austrálčana síce nedosahujú úroveň pred zmenou, ale postupne sa ku nej približujú, megapixel za megapixelom.
Aby sme lepšie pochopili, čo spôsobil efekt útesu, stačí si pozrieť niektorý snímok velikánov fotografie XX. storočia. Napríklad Francúza Henriho Cartier-Bressona. Za svoj plodný život vytvoril neopakovateľný obraz celého storočia. Od významných historických udalostí, na ktoré nebola núdza, od korunovácie veličenstiev, cez sobáše a pohreby významných osobností. Vďaka jeho širokému rozhľadu sa dnes pozeráme na osobnosti minulého storočia ako na jeden veľký rodinný portrét. Pri tom mu stačil jeden obyčajný fotoaparát a čierno biely film s tridsiatimi šiestimi políčkami široký 35 milimetrov. To najdôležitejšie, čo urobil pre novinársku fotografiu Henri Cartier-Bresson bolo niečo celkom iné. Naučil fotografov používať aparát tak, aby zachytil život v rozhodujúcom momente.
„Podľa mňa,“ vyznal sa Bresson, „ je fotografia poznanie v procese, v zlomku sekundy, pochopenie významu istej udalosti a dôsledné usporiadanie výrazu, ktorý umožňuje túto udalosť presne zachytiť.“
Teda opak toho, o čom nám hovoril jeho mladší austrálsky kolega. Na rozdiel od akejsi hravosti, ktorú ponúka digitálny fotoaparát na jedno stisnutie spúšte, Bresson hovorí o premyslenom pozorovaní a schopnosti stlačiť spúšť vtedy, keď uvidí v hľadáčiku ten správny obraz, v ktorom zamrzla skutočnosť.
„Fotografovať neznamená namaľovať obraz,“ pokračuje Bresson, „Vašou úlohou je vidieť takú kompozíciu alebo výraz, aké vám poskytne samo prostredie. Vy musíte vedieť, cítiť, kedy stlačiť spúšť. Tvorivý okamih pre fotografa nastane, keď zvolá: „Teraz!“. Ak ho miniete, je po všetkom. Raz a navždy.“
Bresson na rozdiel od väčšiny fotoreportérov nesnímal veľa obrázkov. Niekedy posielal nevyvolaný film rovno do redakcie a vedel, že je na ňom ten pravý snímok.
Vo svete sa vytvorilo niekoľko škôl fotoreportáže a každá z nich vniesla do novinárskej tvorby veľa prvkov z vlastnej kultúry. Americká škola bola vždy dychtivá na senzácie, ruská zas mala tendenciu k patetickosti a symbolizmu. S nemeckou školou som sa zoznámil bližšie v roku 1992, keď sme spolupracovali nad knihou a foto-výstavou Neznáme Slovensko. Myšlienka vytvoriť fotoreportáž o súčasnom Slovensku očami nemeckých fotografov, členov skupiny Bilderberg vznikla bezprostredne počas stretnutia s Karolom Kállayom a Andrejom Reiserom. Predstavovať Karola Kállaya, nášho legendárneho fotografa, by bolo nosenie dreva do lesa. Každé stretnutie s ním stálo za to, aby bolo akokoľvek zvečnené. Hýril nápadmi, neopakovateľnými postrehmi a vysokou odbornosťou. To všetko sprevádzal jeho osobitý jazyk a zmysel pre vtip. S Andrejom Reiserom, rodákom zo Žiliny, zakladateľom a dlhé roky vedúcou osobnosťou skupiny Bilderberg, sa Kállay stretol pri práci a hoci vekovo patrili k rozdielnym pokoleniam, v pohľade na fotoreportáž si boli veľmi blízki. Andrej Reiser je predstaviteľom nemeckej školy, presnej a úspornej vo výraze, ale charakterom nezaprel v sebe silné slovanské korene ( jeho matka bola Ruska). Podobne Karol Kállay vo svojej tvorbe spájal domáce kultúrne tradície (Plickovu čistotu obrazu) s pohotovosťou fotoreportéra a skúsenosťami, ktoré nadobudol vo veľkých obrázkových časopisoch doma a v zahraničí. Pohľad Andreja Reisera na fotoreportáž sa líšil od staršieho priateľa snáď len prístupom k práci. Kým Karol Kállay sa rád nechal nadchnúť okamihom, Andrej Reiser pristupoval k práci uvážlivejšie. Akoby zachytával svoje predstavy o skutočnosti a nespoliehal sa na náhody. Pritom nezabúdal na technické požiadavky snímky. Fotografie Bilderbergu vychádzali v najlepších časopisoch, ktoré majú veľmi prísne technické nároky. Počas týždňovej cesty po Slovensku s Andrejom Reiserom som videl na vlastné oči s akým vybavením vznikali reportážne snímky. Často používal umelé osvetlenie (fotografické blesky na stojanoch súčasne spustené zábleskom fotoaparátu). Andrej Reiser doslova vytváral obraz, ktorý nakoniec zachytil na farebný kinofilm.
Podobne i jeho dvadsať jeden kolegov cestovali po Slovensku s kufrom plným fotografickej techniky. Wolfgang Volz dokonca snímal obrovskou kamerou na trojnožke na fotografické dosky. Vďaka tomuto, na pohľad zastaralému zariadeniu, zachytil prírodu i architektúru Slovenska s neuveriteľnou hĺbkou čierno-bieleho obrazu. Iba Joachim Ellerbrock sa uspokojil s „obyčajnou“ Leicou, prevesenou ležérne cez šiju. Fotografoval spravidla sám, bez sprievodu a bez predchádzajúcej prípravy. Z jeho snímok však vidím jasný a dobre premyslený obraz krajiny, kde sa ocitol prvý raz v živote. Krajiny, ktorá sa nachádzala pred osudovým rozhodnutím. Pred voľbami v lete 1992. O pár mesiacov neskôr už nebude jestvovať. Rozpadne sa na dve nové republiky.
Sila obrazu zachyteného fotoaparátom je naozaj veľká a obmedzovať ju na akúsi „zábavobudúcnosť“ je veľmi zjednodušené. A hoci jej miesto v žurnalistike potlačili elektronické nástroje, najmä takzvané konvergentné média, ani v budúcnosti ju nedokáže nič nahradiť.