Spomínate si na Hawkingove „lieviky“? Ako sa vyvíja každá udalosť v priestore a čase? To, čo nám nedovoľujú zákony prírody si môžeme dovoliť v kultúre. Vracať sa späť v čase a porovnávať. Sľúbil som mojej prvej (a najdôležitejšej) čitateľke dve veci: že nebudem všetko politizovať a po druhé, že sa vyhnem ospevovaniu minulosti. Chcem ten sľub dodržať a tak sa obmedzím len na pár poznámok.
Žurnalistika je krásne, romantické, vzrušujúce a povznášajúce povolanie. Zdôrazním slovo povolanie. Je na celý život. Aj keby ste prišli o možnosť venovať sa svojmu vytúženému povolaniu, neopúšťajte ho! Písať reportáže, poznávať svet očami novinára môže človek aj len tak, sám pre seba. Naučí vás to lepšie sa orientovať v tomto svete. Nenechať sa zmiasť krivými zrkadlami nastavenými čoraz častejšie úmyselne. Nestratíte chuť poznávať a hľadať. I samých seba.
Žurnalistika, navyše, je dobrá duševná gymnastika. Ako krížovky, násobilka, či SUDOKU. Upevňuje nielen pamäť, ale aj vôľu. Z tohto hľadiska je to aj dobrá ochrana pred chorobami mysle, ktoré sa šíria najmä v poslednej dobe, oveľa rýchlejšie ako chrípka. Britský filozof švajčiarskeho pôvodu Alain de Botton napísal rukoväť pre užívateľov novín. (Ešte jedna dôležitá jazyková poznámka: Anglické slovo „news“ označuje v prvom rade „novo nadobudnutý alebo významný poznatok, obzvlášť o novej udalosti.“) Autor upriamil našu pozornosť na dve vlastnosti novín, ktorými je poznačený dnešok: Na nudu a zmätok (Boredom and Cofusion). Prečo sa máme práve tohto obávať?
„Noviny teraz slúžia každému, ale naša neuhasínajúca zvedavosť môže byť často zamestnaná prázdnym mlátením slamy.“
Nie je ťažké sa dovtípiť, čo sa za týmto ukrýva. Filozof si totiž všimol, že sprievodným javom nudných novín je akýsi zmätok, ktorý vyplýva najmä z toho, že šírené noviny akosi nedávajú zmysel. Ba naopak, uvádzajú nás do rozpakov. Akoby niekomu záležalo na tom, aby sme sa v tomto svete cítili neisto. Aby sme, následne, boli náchylnejší bezhranične veriť „správnym názorom“.
Aby sme sa však neocitli na tenkom ľade zmyslu pozbaveného politizovania, ostaneme len pri holých tvrdeniach. Ako sme už povedali: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš. Aj tie najnezávislejšie, najslobodnejšie noviny, časopisy, relácie, blogy majú nielen autorov, ale aj vlastníkov. Oni určujú ich obsah a majú po ruke dostatočne silné nástroje, aby chránili obsah pred „nežiadúcimi“ názormi. Predstava slobodného, nikým nekontrolovaného a neriadeného priestoru pre šírenie myšlienok, poznatkov, postrehov, pohľadov je len čírim výmyslom. Ak jestvuje skutočne slobodný priestor, bez priameho zasahovania zvonka, tak iba v nás. „Dobruo slovo“ jestvuje v nás až kým ho nevypustíme do sveta, nevyriekneme nahlas, nenapíšeme bielou kriedou do komína. Môžeme s jeho pomocou prerážať, narážať, padať a vstávať, hľadať si cestu k iným, ale jeho skutočný dopad bude vždy závisieť od ľudí, ktorí kontrolujú takpovediac jeho ozvenu.
Ak sa vám ešte nezunovalo, predkladám vám moje čriepky, pár reportáží, rozhovorov a čŕt z rokov, keď bola ešte žurnalistika kráľovskou „zábavou“ plebejských nadšencov a nie len obvyklým nástrojom politického marketingu, či, v horšom prípade, šírenia lží a poloprávd.