Koncom novembra 1975 bola v Leningrade už tuhá zima. V ten deň sme boli uvoľnení z prednášok na univerzite a povinne sme mali vítať Stranícku a vládnu delegáciu Československej socialistickej republiky pri pamätníku obrancom mesta počas blokády fašistami. Pamätník má tvar reťazca s úzkou štrbinou uprostred. Bol vybudovaný len nedávno a na priečelí svieti do červenej žuly vytesaný nápis: Tvojmu hrdinstvu Leningrad. Pamätník otvára široký prospekt vedúci do historického centra Metropoly Severu.
Protokol spolu so zväzáckym funkcionárom nás, početnú skupinu študentov z Československa, rozmiestnil pri východe z pamätníka. Stáli sme tam v krutej zime a okrem skúpych lúčov zubatého slnka nás hriala blízkosť domova, ktorý sme nevideli už od konca leta. A už sa po schodoch dvíha ku nám živá lavína delegácie a na jej čele spoznávame tváre, ktoré väčšina z nás pozná len zo spravodajstva. V kožuchu a v barani spoznávame šedú hlavu prezidenta, armádneho generála Svobodu. Jeho neter je naša spolužiačka, ale nijak sa tým nevystatuje. Vedľa prezidenta kráčal generálny tajomník KSČ Gustáv Husák, muž s tvárou prísneho úradníka, sa na nás zďaleka usmial, len čo zbadal nad našimi hlavami československú zástavu. Ktosi z davu zakričal:
„Ať žije Československá stranická a vládní delegace!“
Muž strednej postavy v okuliaroch s hrubým rámom, takým istým, ako nosil môj otec, kráčajúci vedľa Husáka nám zakýval a zvolal: „Nazdar!“
„Nazdar!“ zakričal som z celého hrdla a zo zúfalstva, že kráčajú preč od nás.
V dave oficiálnych hostí a ich sprievode zaznel smiech. Traja muži v kožuchu a baranici sa zastavili a zamierili rovno tam, odkiaľ zazneli pozdravy. Prvý si sňal rukavice prezident, po ňom Gustáv Husák a Lubomír Štrougal. Dodnes si pamätám ich dlane, otcovsky príjemné, ich slová, otázky:
„Děcka, není vám zima?“
Bolo mi ľúto, že museli odchádzajú, že si nemôžeme ešte viac poťažkať a vypočuť si ich povzbudivé slová. Keď sme sa rozchádzali, pomykal ma za plece starší kolega, ten, ktorý nás pred návštevou ustavoval do radu:
„Člověče, ty nevíš jak se oslovuji soudruzi?“
Nevedel som to ani vtedy, ani neskôr. Možno preto ma nikdy nevzali medzi seba. Ani keď som sa o to uchádzal, ani potom, keď mi to už bolo jedno. Nikdy som však nezabudol, že v každom človeku, bez ohľadu na jeho postavenie, musím hľadať najmä to ľudské, jeho prirodzenosť. Veľmi mi to pomohlo aj vtedy, keď som bol blízko k mnohým titulovaným hlavám, k ministrom, prezidentom.
Lubomíra Štrougala som potom už nikdy nestretol. Rovnako ako iných predstaviteľov predchádzajúceho režimu. Nemal som dôvod byť komukoľvek zaviazaní viac, než ktorýkoľvek občan Československa, ktoré nosilo prívlastok socialistickej republiky. Snáď preto som nemusel sršiť sírou a nenávisťou, keď už bola ich moc navždy stratená, rovnako ako celá Československá republika aj s prívlastkami. Snažil som sa chápať ich konanie, pohnútky a podmienky, v ktorých žili. Aj L. Štrougal sa stal terčom útokov novodobých jezuitov, prokurátorov novodobej histórie. Ich snahy, výroky, rozsudky sú tak smiešne, že sú až smutné. Našťastie si náš bývalý predseda vlády našiel čas na memoáre. Okrem vecnosti a dokumentárneho obsahu ostáva v nich vždy pri zemi. Ale hlavu drží vzpriamene:
„Čo sme v Československu dosiahli?
– Úspešným hospodárením zvýšiť z vlastných vnútorných zdrojov národný majetok 7 až 8 krát oproti tomu, s čím sme začínali,
– zvýšiť osobnú spotrebu a životnú úroveň temer päťnásobne,
– hospodáriť bez dlhov štátu, krajov, okresov a obcí, vytvoriť štátne a menové rezervy,
– zabezpečiť energetickú a potravinovú bezpečnosť štátu na najbližších 20-25 rokov,
– udržať pozitívny demografický vývoj účelnou populačnou a zdravotnou politikou,
– mať spoľahlivé, neúžernícke, solventné banky a podniky bez pochybných úverov,
– zaistiť ľuďom hodnotu a istotu príjmov a výplatu úspor, život bez dlhov a exekúcii,
– udržať úplnú zamestnanosť,
– položiť základy všeobecnej sociálnej spravodlivosti v spoločnosti,
– udržovať spoločnosť bez bezdomovcov, žobrákov, get a squattov, (neoprávnene obývaných budov, poznámka MV)
– vybudovať a udržať na kvalitnej úrovni bezplatné zdravotníctvo,
– poskytovať všetkým bezplatné kvalitné vzdelanie a založiť ich vysokú pracovnú kvalifikáciu,
– zachovávať poriadok a vysokú úroveň vnútornej bezpečnosti, nízku úroveň kriminality a vandalstva,
– obmedziť korupciu,
– posilňovať vysokú a medzinárodne uznávanú úroveň domácej kultúry,
– udržovať po všetkých stránkach rešpektovanú armádu.“
A ešte na záver bez prekladu:
„Mým hlavním záměrem, základním cílem není něco obhajovat či zavrhovat – jde mi jen a jen o uvádění faktů nedávné i současné historie na pravou míru.“
Citáty a ukážky pochádzajú z: Lubomír Štrougal: Paměti a úvahy, Nakladatelství Epocha, 2009