Dvaja muži na snímke na prvý pohľad nemajú veľa spoločného. Viliam Chmel (1917-1961) patril k popredným predstaviteľom slovenských výtvarných umelcov, ktorí nadviazali na tvorbu skvelej generácie 1909 (Benka, Fulla, Mudroch). Peter Fedor (1947-1990) bol podľa slov profesora L. Kováča „fyzik a biológ s neobvykle širokým vzdelaním, vedec s fantáziou génia“. Venoval sa neurónovým sieťam a stál pri zrode neurobiológie na pôde našich popredných vedeckých ústavov. Pýtate sa, čo ich spája, hoci si neboli blízki ani generačne, ani predmetom ich životného záujmu? Odpoveď sa pokúšam dať v novom románe, nad ktorým usilovne pracujem už od jesene minulého roku a ktorý, pevne dúfam, dokončím čo najskôr. Hoci sa román točí viac okolo umelej inteligencie, teda oblasti, v ktorej zanechal Peter Fedor nezmazateľné stopy, pokúšam sa v románe nájsť skryté vzťahy medzi výtvarným dielom Viliama Chmela a umelou inteligenciou, ktorá je dnes často skloňovaná ako atómová bomba 21. storočia. Inšpiroval ma najmä cyklus Chmelových obrazov s tematikou čierneho mesiaca nad mestom, ktoré vznikli v 1947 roku. Mal som to šťastie, že som mal možnosť dozvedieť sa o jeho diele veľa zaujímavých, intímnych informácii od Eleny Chmelovej, maliarovej ženy a jeho životného priateľa Dušana Šulca. O to viac si cením túto tému, že priateľský vzťah ma viazal aj s Petrom Fedorom, človekom „rýdzeho charakteru“ a mimoriadne rozhľadeného človeka v oblasti umenia a kultúry. Napriek tomu, román nie je biografický. Veľký vplyv má pri práci nad ním aj dnes už pozabudnuté dielo českého spisovateľa a dramatika Karla Čapka.
Ale viac už neprezradím…