…poďme spolu do kina. „Do ktorého kina? A na čo?“ opýtate sa. Navrhujem kino mladosť. Nie kino, ktoré je možno i vo vašom meste. Myslím mladosť, s malým písmenom. V mladosti naozaj bývalo skoro v každom meste kino Mladosť. Bolo aj mojom rodnom meste, okrem kina Moskva v centre, kina Strojár a kina 1. máj v susedstve. Boli to zväčša staré kiná, vŕzgajúce drevenými lavicami so sklopnými sedadlami. Kinosála bola plytká a zle vykurovaná, takže diváci museli často ostať v kabáte. A keď sa pred vás posadil človek ako hora, mohli ste rovno vrátiť lístky, lebo ste skoro nič nevideli na striebornom plátne. Takéto kiná sa nazývali blcháreň a verte, nie bez dôvodu. Ale lístky tu boli oveľa lacnejšie, ako v najmodernejšom Strojári. Predstavte si dvadsaťdva radov mäkkých, pohodlných kresiel postavených na schodíkoch tak, aby ste mali príležitosť dokonale vidieť váš obľúbený filmový príbeh. Ba dokonca na veľkom plátne, panoramaticky. Bol to ozajstný zázrak, keď sa čierny záves v strede filmového plátna odrazu odsúval na okraj a pred vami sa zjavilo strieborné okno do sveta dobrodružstiev. Také veľké, že ste museli otáčať hlavou. Doprava, doľava, až z toho niekedy bolela hlava.
Kupoval som si lístky do stredu v deviatom rade. V desiatom by to bolo ešte lepšie, ale to by ma stálo o korunu viac. Aj tu som si vychutnával poldruha hodinovú prechádzku do sveta ilúzií a predstáv. Jediné, čo mi strpčovalo život, bol návrat do skutočnosti. Kráčal som v zástupe úzkou chodbou von z kina do tmy a chladu každodennosti. Kúzlo ilúzie sa vytratilo. Na mnohých tvárach som si všimol, že nie som sám, rozladený z trpkej skutočnosti po kine.
Ale Krajinu odkiaľ prichádzam som v kine nevidel. Ani som nemohol, lebo keď film šiel do kín, mal som len rok. Neviem presne, kedy prišiel do nášho kina, ale predpokladám, že čoskoro po premiére. Už v roku 1958 naspieval Pavel Beneš titulnú pieseň z filmu na text od Pavla Vrbku. Našťastie sa Československá televízia o pár rokov ku Krajine… vrátila. To som už bol mládenec a mal za sebou aj prvé randenia. Príbeh tuláka z bohatej rodiny, ktorý sa na Vianoce náhodou ocitne v malom mestečku a zasiahne do osudov dvoch zamilovaných ľudí ako dvojník, som, teda, videl až na televíznej obrazovke.
Televízia u nás bola v šesťdesiatych rokoch len čierno-biela a obrazovka skoro taká malá, ako na starých počítačoch. Pred skrinkou som málokedy sedel sám. V obývačke sa obvykle rozložila celá rodina, niekedy sa poprosili na film aj susedia. A predstavte si, že i napriek tomu sme mali z filmu skoro taký zážitok, ako v kine. Náš televízor sa volal Orava a mal už oveľa väčšiu obrazovku ako prvý, Mánes. Oba vyrobili na Orave, v závode Tesla. Prvý, keď som ešte nemal ani tri roky. Ako som sa neskôr dozvedel, televízor Mánes vyrobili k 14. výročiu Slovenského národného povstania, 28. augusta 1958.
Ako sa dostala francúzska romantická melodráma do programu Československej televízie neviem, ale dobre si pamätám, že ju uviedli so slovenským dabingom. V roli „slovenského“ Juliena i Erica sa predstavil Ivan Krivosudský.
Piesne Gilberta Bécauda v našej verzii však zneli vo francúzštine. Spevák, herec, všestranný umelec, vlastným menom François Gilbert Silly (1927-2001), bol koncom 60. rokov veľmi populárny aj u nás. Najmä vďaka pesničke o Natálii z Červeného námestia v Moskve. Bol priateľom Hany Hegerovej a viackrát koncertoval v Prahe. Pôvodnú pieseň z filmu naspievali v českej verzii okrem Pavla Beneša aj iní českí interpreti. Josef Zíma, Waldemar Matuška či Jiří Vašíček však spievali na text Zdeňka Borovca. V oboch prípadoch šlo skôr o prebásnenie, ktoré má málo spoločného s poetikou piesne Gilberta Bécauda a textom Louisa Amade. Českí epigóni text viac-menej prispôsobili obsahu filmu. Aj aranžácia sa odlišuje od pôvodnej. Karel Vlach ju prezentuje v tanečnom rytme 50. a 60. rokov, Václav Zahradník zas v rytme džezu 70. rokov.
Za zmienku stojí aj pôvod, či význam samotného názvu. Francúzsky „Le Pays d‘où je viens“ u nás preložili ako Krajina odkiaľ prichádzam. Ale sloveso „venir“ má viacero významov, nielen pohyb (prichádzam). V niektorých prekladoch sa uvádza pôvod, teda Krajina odkiaľ pochádzam. Priznám sa, že mi je takýto zmyslový výklad sympatickejší.
Už v čase uvedenia filmu odborná kritika nešetrila tvorcov Krajiny odkiaľ prichádzam. Najviac sa ušlo režisérovi Marcelovi Carné za údajne „nasladlý, nenáročný film, dobre prerozprávaný v staromódnom štýle“. Je jedným z mála filmov Carné, ktoré neboli digitalizované na DVD. Neviem ako vás, ale mňa takáto charakteristika neodrádza. Práve naopak. Rád si ho pozerám v predvianočnom čase aj niekoľkokrát. To čo si na filme najviac cením, je práve sila príbehu a spôsob, akým bol prenesený na plátno. Preto som začal práve zo zážitkov v kine mladosť. Ba čo viac, staromódny štýl, ktorý vytýkali režisérovi predstavitelia francúzskej novej vlny 60. rokov, mi aj dnes vyhovuje oveľa viac ako revolúcia v kinematografii, ktorá ju priviedla do stavu, v akom sa nachádza aj dnes. Ale to prenechám teoretikom. Vráťme sa radšej k nášmu príbehu.
Keď sa rozmaznaný dobrodruh Eric ocitne v predvianočnom čase v malom mestečku poblíž známeho lyžiarskeho strediska, prekvapí ho, že sa mu zdravia a oslovujú ho tunajší obyvatelia ako známeho človeka. Čoskoro však zistí dôvod. Spoza výkladu tunajšej brasserie zazrie mladého klaviristu Juliena Barrere, ktorý sa naň podobá ako na vlastný obraz v zrkadle. Dokonalá podobnosť ho priam vystraší a keď zbadá na ulici policajnú hliadku, z obáv sa ukryje v blízkom dvore, do starej kôlne na poschodí pavlačového domu. Ukáže sa, že to bol planý poplach, ale dvere na kôlni sa zasekli a náš hrdina sa ocitol v zajatí.
V tom istom čase sa v brasserii koná pravidelný Aperitív koncert tria, ktoré vedie učiteľ klavíru Julien. V sále panuje príjemné ovzdušie nedeľného popoludnia. Nápoje roznáša štamgastom mladá pôvabná čašníčka Marinette. Má na sebe bielu blúzku, zapnutú až ku krku a úzku dlhú sukňu zapínanú gombíkmi odhora až na dol. Pod golierom má pripnutý suchý kvet plesnivca. Okrem návštevníkov prináša nápoje aj hudobníkom, ktorí sa pripravujú na ďalšie číslo koncertu. Snaží sa prihovoriť aj Julienovi, ale ten len nesmelo odpovedá na jej jasné narážky.
Starší páni zaujatí stolnou hrou si už dávnejšie všimli jej zamilované pohľady, ale na ich otázku po kom súži jej srdce, odpovie, že ani sama nevie. Pokojnú atmosféru naruší skupinka podguráženej mládeže, ktorá sa vovalí do lokálu, práve keď sa chystá pokračovanie koncertu. Vedie ju mladík menom Henri. Hneď vykríkne na Michelina, majiteľa brasserie, aby im priniesol šampanské. Koncert pokračuje až do momentu, keď Henri potajme spustí z tranzistoráku hlasnú roztopašnú melódiu. Marinette sa snaží o nápravu, ale podgurážený mladík sa jej dvorí tak nešikovne, že jej pri tom strhne sukňu. Vtom vojde do lokálu Michelin i s krabicou šampanského a ohúrený obnaženou scénou kričí na Marinette, aby sa dala do poriadku. Tá sa však nedá urážať a postupne vrazí pár faciek Henrimu, Michelinovi a nakoniec aj Julienovi, ktorý jej pribehol na pomoc. Prestrašený jej podáva kvet plesnivca, ktorý jej v tom chaose spadol na zem. Pobúrený Michelin vykazuje Marinette z lokálu a vyhadzuje ju z práce.
Zatiaľ sa Eric snaží dostať zo zajatia. Všimne si, že o poschodie nižšie sa rozsvietilo svetlo a započúva sa do rozhovoru dvoch detí. Malá Sofie a jej starší brat Michel sa nahlas zamýšľajú, akoby pomohli svojej sestre Marinette. Všimli si, že je zamilovaná do neznámeho muža, ktorý jej každý deň tajne prináša kvet plesnivca. Rozhodnú sa, že doplnia do listu Ježiškovi ešte prosbu: aby našiel pre Marinette takého muža, s ktorým bude šťastná. Keď dopíšu list, poberú sa spolu hodiť ho do schránky. Zatiaľ sa Eric pokúša dostať zo zajatia a spustí sa krbovým komínom dolu. Keď sa deti vrátili, zbadali že sa čosi deje v komíne. Lano, ktorým sa Eric snaží zliezť, ho neudrží a zosype sa dolu. Celý zaprášený leží v bezvedomí na dlážke. Prekvapení súrodenci si v prvej chvíli myslia, že je to asi spojené s Ježiškom. Eric sa však rýchlo spamätá a predstaví sa im ako X27, začínajúci posol od Ježiška.
Začína sa hra s detskými predstavami, sprevádzaná neopakovateľnou hudobnou ukážkou. Deti, samozrejme, prijmú X27 za skutočného a konajú ďalej podľa jeho smerníc. Čoskoro si začnú myslieť, že je skutočne poslom dobrých správ na Vianoce. Že sa splnia všetky ich priania, vrátane vytúženého šťastia pre Marinette.
Eric vstúpi do života mladej ženy ako dvojník, v situácii ako vystrihnutej z dievčenského románu. Zachráni ju pred násilníkom, Henrim, ktorý sa snaží zneužiť jej situáciu. Marinette si však myslí, že to bol Julien, ktorý sa vysporiadal s nespratníkom. Odrazu sa všetko mení a na jej prekvapenie je pri nej okúzľujúci partner, ktorý vyžaruje nielen silu a rozhodnosť, ale aj šarm a odhodlanie. Eric v podobe Juliena sa odrazu stáva jej skutočným, vytúženým partnerom.
Počas vianočných nákupov sa však prezradí Ericova identita a jeho strýc Ludovic pošle za ním svoje „gorily“, aby vrátili utečenca späť do zlatej klietky. Ale tu príde na pomoc jeho dvojník, Julien. Teraz sa on omylom ocitne u Ludovica. Predtým však stihne vyznať lásku Marinette počas polnočnej omši. Avšak ako druhý. Eric to urobil pred ním na tom istom mieste. Priamo v kostole. Marinette si myslí, že sa len v roztržitosti opakuje.
Po návrate z kostola si deti nájdu vysnívané hračky a ich sestra vytúženého partnera. Ale od happy endu je to veľmi ďaleko. Marinette sa vyzná z ukrývanej lásky ku klaviristovi Julienovi. Ale jej úprimné slová si vypočuje jeho dvojník, Eric. Rozhovor sa točí kolo tajomného kvetu plesnivca, ktorý dostávala od plachého ctiteľa po celý rok:
Marinette: Dúfam, že nevidíš moju tvár, celá sa červenám. Ešte nikdy v živote som sa tak nehanbila. Muselo sa to stať a ja som šťastná, že v Štedrý večer. Bude to pre nás vždy krásne výročie. Nemám pravdu?
Eric: Marinette, musím ti povedať niečo veľmi dôležité. Ja nie som ten, za koho ma považuješ.
Marinette: Ale si to predsa ty! Naša láska sa nezačala práve teraz. Vídame sa každý deň už celý rok. Musím sa ti ospravedlniť, že som hneď nepoznala, že si to ty.
Eric: Ty ma žiadaš o ospravedlnenie?
Marinette: Vieš, že mám hlavu v oblakoch. A čím viac snívaš, tým menej veríš. Budeš sa mi smiať, ale tak som uverila tomu snu, že keby si to nebol ty, kto mi nosil tie kvety, bola by som veľmi smutná.
Eric: Príliš veľa vkladáš do toho kvetu…
Marinette: Hádam naň nebudeš žiarliť? Vždy, keď som mala ťažkosti, a nebolo ich málo, ten kvet mi dával pocit, že nie som sama. Myslíš si, že som sa do teba zamilovala len preto, že je to ešte len krátko?
Eric: Ale teraz, čo ku mne cítiš práve teraz?
Marinette: Či na tom záleží?
Eric: Povedz, že si sa do mňa zamilovala práve teraz.
Marinette: Dnes som si uvedomila, ako si sa zmenil. Okúzľujúco! Je to zvláštne, nie si jediný, kto sa zmenil. Aj ja som si v jednej chvíli uvedomila, že som ťa vždy milovala.
Eric: Si si tým istá?
Marinette: Áno, som si tým istá…
Tento rozhovor sa ukáže ako kľúčový moment melodrámy. Eric stratil istotu, že láska krásnej Marinette patrí len jemu. Že sa s ňou nemusí deliť s dvojníkom.
Zatiaľ sa jeho dvojník, Julien, podrobí skúške u strýca Ludovica. Chýbajúce rodinné znamienko ho zachráni od zajatia. V tej situácii si uvedomí, že jediné, na čom mu záleží je Marinette. Začína sa komický kolotoč medzi dvojníkmi, do ktorého sa zamotá aj Adrienne, šarmantná kráska z lekárne. Síce sa jej podarí zviesť Juliena, ale aj ona sa stáva obeťou dvojníka a noc strávila s Ericom.
Skôr ako sa všetko vráti do starých koľají, Eric sa rozhodne usporiadať vzťahy dvoch milencov a sám vyjsť z hry. Najprv sa však musí stretnúť zoči-voči s Julienom. V romantickej scéne odovzdá svoje tajomstvo mužovi, ktorému temer prebral milovanú Marinette.
Koniec filmu nevyznieva ako happy end. Šťastný koniec zažívali len Marinette a Julien. Eric sa mohol tešiť len z toho, že sa mu podarilo opäť uniknúť pred prenasledovateľmi.
Muž, ktorý to všetko spôsobil, sa opäť vytratil do krajiny odkiaľ pochádza…
Nečudujte sa mi, milé čitateľky a čitatelia, že som mal sto chutí tento príbeh dokončiť. Hoci aj po toľkých rokoch. Pretože je to príbeh rýdzej lásky muža a ženy. Takej lásky, o ktorej písali básnici, spisovatelia, skladatelia, maliari, sochári, umelci a filozofi celé stáročia. Lásky „silnej ako smrť“.
(Doslov k vianočnej novele Krajina odkiaľ som ušiel)
* Podľa Synonymického slovníka slovenského jazyka (2004) je melancholický človek:
„2. plný citu, citovosti; svedčiaci o tom (op. drsný) • jemný • jemnocitný: nežná, jemná dievčina; nežné, jemnocitné slová • láskavý • láskyplný (naplnený láskou): láskavá mať; láskavé, láskyplné pohladenie • citlivý (op. necitlivý): citlivý mladík • mäkký (plný mäkkosti, poddajnosti): má nežné, mäkké srdce • teplý • preteplený (plný vrúcneho citu, priazne k niekomu): pozrel na ňu teplým pohľadom; nežné, teplé slová • ušľachtilý (plný šľachetnosti, vrúcnosti): prejaviť navonok nežné, ušľachtilé city • roznežnený • expr. prenežný • sentimentálny (priveľmi naplnený citom): roznežnené, prenežné oči; sentimentálne piesne“