Dnes som dostal smutnú správu, že v pondelok vyplával rybár Mimmo Falli na svoj posledný lov v oceáne nekonečnosti. Belasé Iónske more, sýte ako poludňajšia bezoblačná obloha, ostalo jeho večným domovom. Nakoniec sa tam zvítal s Vittoriom, svojím otcom i s matkou, ktorých oplakával.
Pred pár rokmi sa stali obaja hrdinami môjho románu Vzkriesenie. Aj keď príbeh bol plodom mojej obrazotvornosti, smelo môžem tvrdiť, že obrazy oboch rybárov sú viac ako pravdepodobné. Bude mi za nimi smutno, najmä keď sa vrátim do Porto Cesarea.
Zbohom a dobrý lov, Mimmo!
„Gulivera vôbec neprekvapilo, že si Míša vybral pre takú zodpovednú prácu Mimma. Už aj preto, že by isto nikoho nenapadlo, že sa v starej dodávke lenivo sa potácajúcej po rovných cestách Puglie preváža uprchlík. Človek bez identity, za ktorým sa naháňajú neznáme tiene. Mimmo sedel za volantom tak pohodlne, že sa spolucestujúci obával, či si nechce po ceste zdriemnuť. Občas sa síce na neho pozrel, akoby chcel niečo povedať, ale potom sa len poškrabal tučnými palcami po riedkych na krátko ostrihaných vlasoch a uprel unavené oči na ubiehajúce biele čiary na ceste.
Cestu na letisko do Brindisi poznal celkom dobre. Vždy ho vozil jeden a ten istý taxikár, ktorému stačilo zavolať aj deň pred odletom. Inga bola vždy rada, keď ju odprevádzal. Teraz mu nik nevykladá historky o rybárčení, neukazuje budovy po ceste a nevykladá všakovaké zaujímavosti ako profesionálny sprievodca. Cesta na letisko mu vedľa Ingy preletela ako vo sne. Ale teraz, vedľa mlčanlivého Mimma, zdala sa mu nekonečná. Keď už videl kontúry veľkého mesta a prešli na diaľnicu, oslovil ho Guliver:
„Mimmo, to dievča, ktoré prišlo za mnou, chodí ku tebe často?“
Pozrel sa na neho ospalými očami a pomykal plecami.
„Už som ju u nás dávnejšie nevidel. Asi mala viac záujem o tvoje kresby ako o moje ryby,“ dodal.
Guliver vytiahol spod vetrovky obálku a povedal Mimmovi:
„Dáš jej, prosím, toto, keď za tebou príde?“ ukázal na obálku, ktorá nebola zalepená.
Mimmo prikývol a po chvíli sa opýtal:
„Mám jej aj niečo povedať? Keď sa bude pýtať…“
„Nie, netreba. Povedz, že to ostalo u teba. To bude najlepšie.“
„No, neviem,“ pokýval hlavou Mimmo. „Ona je taká nástojčivá.“
Keď vchádzali na letisko Mimmo sa rozčúlil na nemeckého vodiča, ktorý zastal na zelenom páse pred ním s nápisom „Kiss and bye“, zamkol auto a odišiel:
„Cretino, nevieš, že je to len na vystúpenie cestujúcich!“ vykríkol z napoly otvoreného okienka. Namiesto nespratníka podišiel k nemu vysmiaty Míša a zaklopal na dvere. Mimmo ešte vypustil paru s pár mastnými nadávkami, otvoril dvere a namiesto toho, aby mu podal ruku šiel rovno dozadu a otvoril dvere do nákladného priestoru. Vytiahol z neho plastovú tašku a podal ju Guliverovi:
„To ti posiela Vittorio. Na cestu. Je to náš tuniak v oleji. Kúpil som ti ešte frisellu. Nič lepšie ti aj tak nikde nedajú.“
Guliver vzal tašku a podal Mimmovi ruku. Muži sa mlčky objali, Mimmo nasadol do auta a neobyčajne prudko vyštartoval. Guliver pozeral ešte chvíľu za ním.
„Nehovorili sme si, že žiadne lúčenie?“ povedal vyčítavo Míša.
Guliver sa otočil k nemu a smutne dodal: „Bodaj by to nebola rozlúčka!“