Obvykle si vyberáme vzory a osoby hodné nasledovania medzi staršími, najčastejšie osobnosťami, ktoré už majú vyhradené miesto vo večnosti. Olesovi Buzinovi som venoval môj posledný román Casus belli najmä preto, že tento ukrajinský novinár a spisovateľ mal odvahu hovoriť pravdu a obetovať pre ňu aj to najcennejšie, čo človek má. Svoj život.
Od roku 2000, kedy vyšla jeho prvá kniha historický esejí o ukrajinskom národe a jeho osudoch v minulosti a súčasnosti, všetky jeho literárne a publicistické diela vzbudzovali obdiv i nenávisť. Talent spisovateľa a odvaha novinára urobili z Olesa hviezdu televíznych talk show nielen v rodnom Kyjeve, ale aj v Moskve. Jeho vystúpenia boli vždy na hranici provokácie. Nikdy ho však „nenachytali“ na diletantstve či klamstve, hoci nebol profesionálny historik. Otváral pred čitateľmi a poslucháčmi tie kapitoly z histórie, ktoré používajú nacionalisti ako štít i meč a otváral oči ľuďom, ktorí si dokázali spolu s ním klásť aj nepríjemné otázky.
Spisovateľ, ktorý sa delí s čitateľmi o pravdu, ťažko vydolovanú štúdiom archívnych materiálov, nekonečným spochybňovaním aj vlastných názorov, je pre niektorých hrdina, pre iných nepriateľ. V Olesovom prípade druhí prevládli. Hovoria si dnes pravo-radikálni spoločenskí aktivisti. Podľa mňa sú tiene nacistickej minulosti, ktoré dnes ožili nielen u našich východných susedov:
„Olesa som, žiaľ, nikdy osobne nestretol, alebo presnejšie nestihol stretnúť. Po našom rozhovore som si dal prácu a získal som viac informácii o ňom. Prečítal som jeho práce o dejinách Ukrajiny, o malých a veľkých postavách krajiny, ktorá vlastne nikdy nemala šťastie. Povstala vždy z intríg cudzích mocností a z nenávisti voči susedom. Sú to zlé základy a ešte horšia vyhliadka do budúcnosti. Dúfam, že Ťa neurazia moje slová, lebo to isté možno povedať aj o krajine, kde sú moje korene. Len my sme nikdy nedorástli do takých rozmerov, aby sme mohli sami kohokoľvek ohrozovať. Oles sa stal obeťou vlastnej predstavy, že v každom národe, podobne ako v každom jednotlivcovi, sú silné brzdy, ktoré bránia bezuzdnému výbuchu nenávisti. Že sa včas zastavia, ešte skôr, ako siahnu po dýke.“
(ukážka z románu Casus belli, I. časť)