22. jún je významný dátum v novodobej histórii nášho kontinentu. V roku 1941 napadlo nacistické Nemecko na Sovietsky zväz. Začala sa Veľká vlastenecká vojna, ktorá znamenala zároveň koniec nacistickej Tretej ríše. V učebniciach dejepisu nám zdôrazňovali, že šlo o agresiu, vierolomné napadnutie, keďže ZSSR a Nemecko uzavreli koncom augusta 1939 mierovú zmluvu. Po júlovom rokovaní OBSE 2009 vo Vilniuse to už však v Európskej únii neplatí. Západní politici vyhlásili, že medzi Hitlerom a Stalinom niet rozdielu, rovnako ako medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom. Takže aký agresor, aká obeť? Bili sa medzi sebou diktátori.
Takýto zjednodušený pohľad na najkrvavejší vojnový konflikt v dejinách Európy dozaista vyhovuje milovníkom wikipédie a expertom sociálnych sietí, rozvaleným v pohodlnom kresle, komentujúcim všetko, od hokejových a futbalových zápasov po vysokú politiku doma a v zahraničí. Ich sila a rastúci počet im to stále viac a viac uľahčuje. Nepotrvá už dlho a budeme považovať za celkom spravodlivé tvrdenie, že Hitler sa útokom spasil od agresie Stalina na Európu, že Tretiu ríšu s jej neľudským režimom, porazili spojenci: Američania, Francúzi a Angličania. Tak sa dnes oficiálne vysvetľuje takzvaná II. Svetová vojna.
I u nás sme si veľmi rýchlo osvojili takýto výklad. Nielen politici, ale, bohužiaľ, tieto názory našli odozvu aj u širšej verejnosti. Už aj u nás vyznamenávame nacistických kolaborantov (Biela légia), veselo prerábame dejiny na obraz vyspelej západoeurópskej spoločnosti, meníme názvy ulíc, znesväcujeme pamätníky padlým. Je to smutné konštatovanie, ale názory našich stredoškolákov dnes prerábajú na svoj obraz nielen média, ale aj „historici“ ako istý bývalý lekár či žiak priemyslovky, samozrejme so štedrou podporou istého finančného špekulanta, ktorý si hovorí filantrop.
Pripomeňme si ešte raz, čo sa vlastne udialo 22. júna 1941. Ráno o 4.00 prekročili hranice Sovietskeho zväzu vojská Wehrmachtu, SS a spojencov Tretej ríše, okolo milióna vojakov (476 tisíc Fínov, skoro 326 tisíc Rumunov, 45 tisíc Maďarov, 41 tisíc Slovákov a 43 tisíc dobrovoľníkov z celej Západnej Európy). Tieto údaje pochádzajú z publikácie nemeckého historika Rolfa D. Mullera Neznámy východný front. Pozorne si preštudujte túto mapu Hitlerových „pomocníkov“. Chýbajú tam už len dobrovoľníci z Poľska, ktorí obliekli uniformu Wehrmachtu a SS.
Tieto jednotky sa postarali o najväčšiu tragédiu vojny v Európe na území ZSSR. Podľa oficiálnych údajov zahynulo 26,7 miliónov občanov ZSSR, z toho „len“ 8,5 milióna vojakov ( z nich 2,5 milióna v koncentračných a zajateckých táboroch). Zvyšok sú obete na civilnom obyvateľstve.
Tretia ríša zahubila na území ZSSR vyše 6 miliónov svojich vojakov, vrátane spojencov.
Ťaženie na Východ bolo pre Hitlerových vojakov od počiatku tvrdým orieškom. Za prvé tri mesiace stratili pol milióna, dva a pol rázy viac ako od začiatku vojny v západnej Európe. V zime 1941 roku pod Moskvou zahubili ďalších šesťstotisíc svojich vojakov. O rok neskôr v najkrvavejšej bitke pod Stalingradom sa pomiešala krv troch miliónov obetí na oboch stranách.
Keď po 1418 dňoch vojny prišli vojaci Červenej armády do Berlína, nebol už medzi živými ani Hitler, ani Goebels a v meste ostali len sami „antifašisti.“ Ten istý obrat zaznamenali zo dňa na deň skoro všade na západe Európy. Antifašizmus tu nevydržal dlho. Včera, predvečer smutného výročia, kancelár Federatívnej republiky Nemecka, dal súhlas na odoslanie novej zásielky smrtonosných zbraní na Východ, na Ukrajinu.