Vyberme sa teraz po trochu kľukatej ceste teoretických úvah. Aby sme nezablúdili a dorazili do cieľa čo najkratšou cestou, vynasnažíme sa nepoužívať cudzie slová. Ak to však bude vhodné, alebo sa aj nám jazyk pošmykne a odrazu sa vynorí, radšej si ho hneď vysvetlíme. Anatómia je podľa Slovníka cudzích slov stavba a skladba organizmu. A práve v tomto zmysle sa teraz pozrieme na to, z čoho sa vlastne vytvára pravda, o ktorú sa každý bije. Aj každý novinár.
Základným kameňom akéhokoľvek novinárskeho útvaru je (alebo by mala byť) správa. V našom slovníku sa pri tomto slove uvádza na prvom mieste:
„oznámenie o niečom, zvesť; informácia, hlásenie; písomnosť s takýmto oznámením“
My však z tejto definície vymažeme slovo „informácia“. Pýtate sa prečo? Na prvý pohľad sa obvyklé slovo „správa“ vždy viaže s jej pôvodcom. Správy sa nerodia samé od seba. Vždy majú svojho autora, tvorcu. Zatiaľ čo informácia je údaj, ktorý nemá nič spoločného s tým, kto ho zaznamenal. Aj keď sa to čitateľovi môže zdať čírou hrou so slovíčkami, práve takéto voľné narábanie s významom slov „správa“ a „informácia“, často vedie k pokrivenému pohľadu na svet. Všimnite si, že skoro každá lož, úmyselná či svojvoľná, každá klebeta sa opiera o „informácie“.
Oveľa presnejšie popisuje podstatu práce novinára slovo „zvesť“. Odhaľuje ešte jednu dôležitú vlastnosť rýdzo novinárskeho útvaru. Správa, ktorú prináša čitateľovi, má podľa autora osobitný význam, preto mu o nej zvestuje. Z tohto pohľadu je veľmi dôležitý ešte jeden podobný výraz: „novina“. Zdôrazňuje naliehavosť správy. Často sa používa i z latinčiny osvojené slovo: „aktualita“. Zvýrazňuje sa tým „udalosť príznačná pre súčasné pomery, vybratá z posledných dní.“
Novinárska správa má zodpovedať na päť otázok: Čo? Kde? Kedy? Ako? A prečo? Toto pravidlo vbíjali do hlavy každému novinárskemu elévovi prísni redaktori. Všimnime si, že pokiaľ prvé tri otázky sú holým opisom skutočnosti, zvyšné dve priamo závisia od pôvodcu. Sú výtvorom jeho cieľavedomej činnosti. Niekde tu sa začína tvorivá púť novinára. Pričom slovo „púť“, akokoľvek vznešene znie, veľmi presne charakterizuje zvláštnosť i zložitosť jeho tvorivej práce. V žargóne sa zachovala okrídlená fráza, že novinára živia nohy a nie zadok. V skutočnosti pohyblivosť vždy bola základným predpokladom úspechu v práci novinára. Prvým pravidlom je byť v pravý čas na správnom mieste.
Čitateľ, ba možno i novinár, ktorému sa dostanú do rúk tieto úvahy, namietne: „Ale veď dnes je všetko „na nete“, dá sa „vygúgliť“, nájsť vo wikipédií.“
To určite áno, ale iba odpoveď na prvé tri otázky. Zvyšné dve, práve tie najdôležitejšie, tam sotva nájde.
Bolo by prostoduché tvrdiť, že je každý novinársky útvar, ktorý sa nám dostáva do povedomia (už-už som chcel napísať „do rúk“) má jasne zreteľné všetky tieto vlastnosti, že je zo zásady vybudovaný z pôvodnej, aktuálnej správy. To, žiaľ, nemôžeme tvrdiť. Ani teraz, v storočí „progresívnych informačných technológii“, ani v priebehu minulej epochy, keď začal bujný rast žurnalistiky. Pýtate sa prečo? Odpoveď sa ukrýva v dvoch posledných otázkach, z ktorých sa skladá novinárska tvorba: Ako? a Prečo?
Žurnalistiku minulosti si nemôžeme predstaviť bez takých prejavov, ktoré označujeme prívlastkom fáma, klebeta, chýr, reči… A hoci by sa zdalo, že máme na mysli prvé, neisté krôčiky novinárov kedysi na konci 19. storočia, kedy ešte nemali po ruke ani telefón, ani telegraf a spoliehali sa len na svoje nohy, ruky, zrak a sluch. V 21. storočí, v dobe okamžitej prítomnosti kdekoľvek na svete, sa darí klebetám snáď ešte viac. Dokonca sa pre ne našiel i honosný výraz: „post-pravda“ (v pôvodnom anglickom výraze post-truth). Náš slovník ešte neuvádza plný význam post-pravdy, takže sa zatiaľ musíme uspokojiť s vlastným prekladom termínu v Oxfordskom slovníku:
„Podobné alebo približné okolnosti pri ktorých sa objektívne fakty stávajú menej vplyvnými pri vytváraní verejnej mienky, v súlade s tým, ako sa to javí pocitovo a na základe individuálnych očakávaní.“
Našťastie tento kostrbatý výklad dokresľuje jednoduchý príklad: „V našej dobe politiky post-pravdy je najjednoduchšie vybrať si podľa vôle poznatky a z nich vyvodiť potrebný záver.“
Hoci sú fámy, chýry a klebety staré ako ľudstvo, v našej dobe naozaj dosiahli obludné rozmery najmä tým, že sa nimi vážne zapodievajú vzdelaní ľudia. Prečo? Odpoveď ponúka Cass R. Sunstein:
„Nedostatok osobných poznatkov nás vedie k presvedčeniu, že niet dymu bez ohňa, že na každom šplechu je pravdy trochu.“
Príznakom našej doby je aj to, že sa ku týmto hriechom nikto nechce priznať a spravidla ukazuje rukou na svojho protivníka. A čitateľ je odkázaný na svoj zdravý úsudok. Príznačnú epizódu nachádzame aj v Evanjeliách, keď Pilát Pontský spovedá Krista:
„Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“
Pilát mu povedal: „Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“
Táto časť nadchla M. Bulgakova v Majstrovi a Margaréte v epizóde s Ješuom, mladým filozofom, ktorého privedú pred rímskeho vladára. Ten sa ho opýtal:
„Prečo si ty, tulák, poburoval na trhovisku ľud, prečo si rozprával o pravde, keď o nej sám nemáš potuchy? Čo je pravda?“
Ako sa dozvedáme z predchádzajúceho rozprávania za Ješuom chodil „človek s kozľacím pergamenom“ a ustavične zapisoval jeho slová:
„Raz som nazrel do toho pergamenu a zhrozil som sa,“ povedal na svoju obhajobu obvinený. „Nepovedal som ani slova z toho, čo tam mal napísané.“
Na Pilátovu otázku čo je pravda, odpovedá Jošua unavenému a ubolenému vladárovi:
„Pravda je predovšetkým to, že ťa bolí hlava, a bolí ťa tak prudko, že malodušne pomýšľaš na smrť.“
Bulgakov nám tu ponúkol skvelú definíciu „zhody poznania alebo tvrdenia so skutočnosťou“ (tak vysvetľuje slovo „pravda“ náš slovník). Pravdou neboli písomné správy akéhosi pomätenca na kozľacom pergamene, ale bolesť a utrpenie človeka, ktorý mal rozhodnúť o vine či nevine obžalovaného. V tomto prípade vieme, ako to dopadlo, ale v prípade iných „zápisov“ novinárov sa musíme sami rozhodovať, čo je a čo nie je pravda.
Pokušenie pravdou je najsilnejšie nielen pre novinárov, ktorí majú v sebe romantickú vášeň objavovať svet a odhaľovať jeho tajomstvá. Oveľa silnejšie ho prežívajú tí, u ktorých prevláda ctižiadosť a snaha vyniknúť. To by samo o sebe ešte nebolo veľkým nešťastím, pokiaľ by ostali v medziach tvorivosti a nie úslužnosti. Najmä v očiach mocných. Narábanie s pravdou sa v našej dobe stalo duševnou chorobou nielen politikov, ale aj, či predovšetkým?, novinárov. Zaplnili sa tým stránky internetových vydaní a sociálnych sietí. Túto lavínu by možno chceli zastaviť aj ich pôvodcovia, ale márne.
Pokračovanie: https://www.markverin.sk/2022/07/14/sobas-z-rozumu-alebo-manzelsky-trojuholnik/