Zvláštna náhoda: 10. júla 2022 oznámil syn Jána Soloviča o smrti otca. Spomenul som si na naše dávne debaty o ochotníckom divadle a našiel som v archíve článok, ktorý som pomenoval Národu a múzam. Vyšiel 10. júla 1987:
PROLÓG
„… A v srdciach Breznikovcov sa ozvala túžba pod ľuďoch.
Keď vyšla dúha nad javorovou horou – rozhodol sa Matej Breznik ešte v ten letný večer, že začne po novom. A odvtedy svietia u Breznikovcov všade len elektrinou.“
Bol december a na letné horúčavy ostali len spomienky a sladké jablká na stole v obývačke. Písal sa rok 1955. Znie to tak historicky. Odvtedy vyrástla jedna generácia, prvá, ktorá nepoznala vojnu. A ak, tak iba z televízie. V ten decembrový večer však bola v domácnostiach zriedkavosťou. Ale divadlá boli plné a na lístky do kina sa stáli dlhé rady, akoby každý film bol o dákej Angelike.
4. decembra 1955 uviedlo Dedinské divadlo v Bratislave Poslednú hrmavicu, hru v troch dejstvách, vtedy neznámeho Jána Soloviča.
„Napred, oj, napred! To stoletie
beží ku koncu – tam je hneď…“
Súrili sme celé storočie ku koncu, akoby tam, kdesi na hranici svetlých predstáv, malo vzniknúť niečo neobyčajné, trvácne a večné. Mladý dramatik sa prihováral divákovi s otvoreným srdcom a čistou mysľou.
„V ňom som prvýkrát pocítil, že nadišla chvíľa, ktorá žiada pripraviť k zodpovednejšej práci pero, do toho času píšuceho o všeličom možnom, potrebnom i menej potrebnom.“ V čase keď „každodenný život diktoval slovo za slovom“ a keď sa „dni a hodiny začali stavať pred autora ako novoobjavené ložiská núkajúce sa k čerpaniu,“ vznikla Posledná hrmavica, príbeh o tom, ako neľahko, zato rozhodne, derie sa na svetlo sveta nový život.
Z prológu nemusí vanúť nostalgia. Môže byť celkom jednoducho dramatickým úvodom k deju. Posledná hrmavica bola vlastne prvým kontaktom Jána Soloviča s ochotníckym divadlom. Neuplynulo ani pol roka od premiéry v Dedinskom divadle, keď sa v Mníchovej Lehote rozsvietili petrolejky. Tri dni za sebou šla Solovičova prvotina v podaní divadelného krúžku pod režijným vedením V. Remešíkovej. Bol to jeden z prvých krokov nielen autora na ochotníckej scéne, ale aj súčasnej slovenskej drámy na doskách znamenajúcich svet, kde dovtedy kraľovali najmä Chalúpka, Urbánek, Tajovský a iní klasici. Asi o mesiac v inej obci – Kuraľanoch, v bývalom okrese Želiezovce Posledná hrmavica rozjasnila tváre nadšených divákov. V. Marenák poslal autorovi fotografiu „z divadelného kusa“. Papierové „kulisne“, dobový nábytok, , jedna z predstaviteliek má na rukách hodinky. Hľa, atribúty modernej doby, keď „šibali storočie“ po prašných cestách.
Je oveľa ľahšie recenzovať po troch desaťročiach, vynášať súdy nad dielami, ktoré postavil na miesto čas. V skutočnosti Solovičova hra nebola náhodným výberom ochotníkov. Kolektivizácia mala za sebou prvé kroky. Zďaleka nebola všedným, nezvratným faktom. Vtedy sa objavil na scéne Matej Breznik a jeho synovia, ktorí sa nechceli uspokojiť so zaostalosťou vlastného otca. Ak by sme chceli dnešným pohľadom posudzovať konflikt v Poslednej hrmavici, určite by sme skrsli ku kritickým slovám o schematizme a o nevýrazne polarizovanom konflikte. Napriek tomu je jasné, že sa Solovič touto prvotinou prihlásil k novému divadlu na ochotníckej scéne , k divadlu otvorenému vopred a nie dozadu , od romantizmu a rodoľubstvu k problémom súčasníka, k problémom modernej spoločnosti. Hľadal a nachádzal ho v každodennom živote, tam hľadal svojich hrdinov a snažil sa ich ukázať v reálnych situáciách. Človeka z mäsa a kostí. Práve tu sa križovali autorove snahy s požiadavkami slovenského ochotníckeho divadla. Tak sa stalo, že Solovičove hry vytvorili na celé tri desaťročia chrbticu repertoáru súčasného ochotníckeho divadla.
… Vlaky patria nerozlučne k Solovičovmu životu a tvorbe: Polnoc bude o päť minút, Meridián… Vlak „účinkuje“ aj v televíznom triptychu Dobrí ľudia ešte žijú. Tie divadelné vlaky, expresy a rýchliky sú odrazom jeho životných skúseností. Solovičovci bývali vo Zvolene a jeho otec bol muž v modrej uniforme. Vlakové spojenia boli nevyhnutnými pre človeka, ktorý ako dramatik nedokáže obsedieť na mieste. Neustále cestuje, diskutuje, presviedča a vysvetľuje. Divadelné súbory sa obracajú na Soloviča ako na autora, ktorý je pre nich súčasne ochotným dramaturgom a v čomsi i režisérom, prinajmenšom pri „čítačkách“.
Rodina Benedikovcov z Občianskej trilógie (Meridián, Zlatý dážď a Strieborný jaguár) sa vďaka divadlám a televízii dostala do sveta. Za 15 rokov ju poznali v Maďarsku ( po 100. repríze v divadle Déryovej vysielali televízny záznam hry v podaní komárňanského divadla, v Poľsku sa zoznámili s touto rodinou prostredníctvom Tešínskeho divadla, v moskovskom MCHATe boli Benedikovci v podaní SND. Neskôr ten istý súbor ich prezentoval v Berlíne a Sofii.
Osemdesiate roky boli u nás bezpochyby obdobím televízie. V tomto čase sa roztrhlo vrece s televíznymi seriálmi. Sociológovia si lámali hlavu nad štatistikami. Odber elektrického prúdu v domácnostiach v čase vysielania televíznych seriálov hovoril jasnými číslami. Percentá sledovateľnosti sa blížili k osemdesiatke. Boli to večery, keď sa paneláky ozývali jedným zvukom a okná blyšťali bledomodrým svetlom ako panoptikum.
Ján Solovič uviedol v televízii v roku 1975 Straty a nálezy, seriál, ktorý dlhé roky patril k najúspešnejším.“
Po tridsiatich piatich rokoch sa veľa zmenilo. Ochotnícke divadelné hnutie fakticky zaniklo na celom území Slovenska. Televízne seriály sa tupo podobajú na anglosaské „sit komy“ a na hollywoodske „mydlové opery“. Odchod dramatika a nadšeného kultúrneho dejateľa si dnes málokto všimol. Slovenská divadelná scéna o Soloviča prišla už oveľa dávnejšie…