Slovo „nezávislosť“ patrí k najzneužívanejším v rozhovoroch o žurnalistike. Každý novinár sa hrdo pýši slobodou a svoje povolanie považuje za nezávislé. Tak je to, hádam, na celom svete, nielen u nás. My oveľa častejšie zvýrazňujeme tieto prívlastky, hoci, ako uvidíme ďalej, je to viac túžba ako konštatovanie. Každé noviny, každý časopis a tobôž rozhlasová či televízna stanica niekomu patrí. Len zriedka samým novinárom, redaktorom, ktorí ich vytvárajú. Také výnimky boli vždy okrajové a nepretrvali dlho. Skôr potvrdzovali pravidlo: koho chlieb ješ, toho pieseň spievaš. Tvorcovia obsahu i realizátori v médiách sú zamestnanci najatí majiteľmi.
Nezávislosť titulu, či stanice je podenková, ale tak isto i sloboda novinárskeho remesla, s tou výnimkou, že je predsa len dosiahnuteľná. Sloboda novinára sa, totiž, nezakladá ani tak na pracovnom pomere, ako na schopnosti tvorcu oslobodiť sa od väčšinových, očakávaných, dobre hodnotených postojov vydavateľa (majiteľa titulu či stanice). Aby sme lepši pochopili takýto vzťah, musíme sa bližšie pozrieť dovnútra redakcie.
Žurnalistika je výsostne spoločným dielom. Ako sme už spomenuli, v redakciách novín, časopisov, rozhlasových a televíznych staníc to len tak bzučí rôznymi hlasmi. Sú tu, obrazne povedané, ľudia v bielych golieroch, ale aj v montérkach. Prirovnanie k manželskému trojuholníku je vcelku namieste, ale netýka sa ani tak technickej stránky novinárskej práce. Tvorba obsahu, teda samotná žurnalistika, je jedným uhlom. Oproti sa nachádza redakcia, ktorá nesie zodpovednosť tak voči vydavateľovi (majiteľovi), ako i pred tvárou zákona, riadiaceho túto činnosť v spoločnosti. Môže to byť jednotlivec, ale obvykle ide o skupinu ľudí.
Naše zákony v tejto oblasti sú veľmi slobodné, najmä voči žurnalistom a najväčšiu časť zodpovednosti prenášajú na vydavateľov. Veď ináč to ani nemôže byť, keďže sme aj v tejto oblasti pod kontrolou Veľkého brata. Spomínam si na starý, dobrý vtip zo sedemdesiatych rokov minulého storočia.
Skúšobná otázka: aký je rozdiel medzi slobodou na Západe a u nás, na Východe?
Odpoveď: u nás je zaručená sloboda šíriť svoje názory, na Západe aj po tom, ako ich zverejníme.
Na tom sa, myslím, nič nezmenilo.
Postavenie redaktora teda nie je ani jednoduché, ani závideniahodné. Najmä ak sa musí zodpovedať za svoje výsledky majiteľovi. Najmä hospodárske. Ale to spravidla novinárov zaujíma najmenej. Ich najväčšou starosťou je onen tretí uhol trojuholníka. Odborne ho nazývajú cieľová skupina: čitatelia, poslucháči, diváci. Kto ju dokáže získať na svoju stranu, podmaniť si ich, môže si s radosťou zvýsknuť: „To je ona, vysnívaná sloboda!“
Ak sa novinár stane „nenahraditeľným“ vo vzťahu k cieľovej skupine, stáva sa slobodným, môže do značnej miery určovať pravidlá hry. Aj pokiaľ ide o obsah, aj o spracovanie tém. Takýchto novinárov je naozaj ako šafranu, ale sú i takí. V každom prípade o takej pozícii snívajú všetci. A tí, čo stratili silu a chuť snívať, berú vzťah s redakciou ako manželstvo z rozumu.
Pocit slobody je pre každého novinára vrcholom profesionálneho šťastia, naplneného po okraj. Ale ani závisť, ani trucovité vynucovanie, nepomôže žiadnemu, pokiaľ nemá dosť talentu, disciplíny a pracovitosti. Znie to opäť nadnesene, ale je to tak. Mnohí sa snažia nahradiť tieto vlastnosti a schopnosti úpornou snahou vyniknúť za každú cenu. Tak sa vlastne prediera do popredia to, čomu sa hovorí bulvár. Kedysi okrajové senzácie o tom, že človek uhryzol psa, považovali za to najhoršie a menejcenné v žurnalistike i v spoločnosti. Cudzie slovo „bulvárny“ sa používalo ako prísne pokarhanie, ak nie ako nadávka. To ale neznamená, že od novinárov vždy vyžadovali serióznosť a dôslednosť. Okrem odbornosti a objavnosti, si čitatelia vždy vysoko cenili novinárov so zmyslom pre vtip a istú ľahkovážnosť, tak ako o tom písal Chesterton.
Príklon k bulvárnosti a senzáciám má dnes viacero príčin. Budeme sa o nich rozprávať neskôr. Chcem tu len zdôrazniť, že hovoríme o žurnalistike v jej krištáľovej podobe, o takej, akú poznáme z minulosti, v jej najlepších prejavoch, od Chestertona cez E. Kischa, E. Hemingwaya, G. Orwella. Listujúc i Mňačkovými Oneskorenými reportážami, máme pred sebou zrelého, cieľavedomého tvorcu, ktorého talent sa prejavil v novinárskej práci.
Snaha vyjadriť sa k naliehavým otázkam v spoločnosti, presadiť svoj názor bola vždy prítomná v práci novinárov. Mnohých vyniesla nielen na pódium literárnej slávy, ale aj do parlamentov a do vlád. Nech už boli ich snahy presadiť sa akékoľvek, boli to naozaj hviezdne osobnosti. A tí, ktorých predsavzatia sa z rôznych príčin nenaplnili, hoci sa blysli ostrovtipom a talentom, ostali v pamäti ako šľachtici mysle, páni novinári. Hoci aj ich články a vystúpenia zákonite rýchlo zapadli do zabudnutia.
Pokračovanie: https://www.markverin.sk/2022/07/15/vsetky-zanre-su-dobre-okrem-nudnych-v-g-belinskij/