Zdalo by sa, že rozhovor ( interview) je výsadou rozhlasu a televízie. Počuť slová priamo od spolubesedníka má svoje neopakovateľné kúzlo i nenahraditeľný význam. Avšak aj novinách a časopisoch sa našlo miesto pre priamu reč. A to od samého počiatku a doslova v každom žánri. Hoci, povedzme si úprimne, reč zachytená v textoch nemá takú silu ako v priamom prenose, či v zázname. Ale poďme pekne po poriadku.
Vyrieknuté slová majú iný život ako napísané. Vieme to z vlastných skúseností. Slová v tejto podobe sú silným nástrojom, niekedy láskavým a nežným, inokedy hrubým až nebezpečným. V žurnalistike sú rozhovory dôležitým prostriedkom prenosu závažných správ a nových poznatkov od pôvodcov (účinkujúcich) k poslucháčom, čitateľom. Poskytujú im pocit dôveryhodnosti, dôvernosti a pôvodnosti. Je to iný hlas, ako monológ. Zriedkakedy sa však čitateľ dozvie ako taký rozhovor medzi štyrmi očami, ktorý je určený pre tisícky čitateľov, vlastne vznikol. Každý novinár si dá prácu, aby jeho rozhovor vyzeral pre čitateľa celkom prirodzene, akoby sedel vedľa v kresle a načúval. V skutočnosti však málokedy nájdeme v novinách a časopisoch taký „čistý“ rozhovor. Spravidla vznikajú rozhovory oveľa dlhšie ako správy či reportáže. Na začiatku býva skoro vždy prvý, nezáväzný rozhovor o tom, čo bude jeho predmetom. Veľa rázy novinár už vtedy počuje rozhodné slovo opýtaného:
„Pán redaktor, pošlite mi vaše otázky písomne, rád vám odpoviem.“
Potom nasleduje druhá časť „rozhovoru“. Úprava textu a následná autorizácia. Samozrejme to nie je podmienkou, ale v drvivej väčšine to opýtaní vždy vyžadujú. Aj pre novinára je to dobré alibi, ak by sa v tlačenej podobe opýtanému čosi nezdalo.
Dúfam, že čitateľa neodradí toto nakuknutie do novinárskej kuchyne a rád sa dozvie ako vlastne vznikajú rozhovory so zaujímavými ľuďmi na pozoruhodnú tému v novinách či v časopise. Už aj preto, že novinárske rozhovory majú často väčšiu hĺbku a výpovednú hodnotu, ako rozhovor v priamom prenose. Ako sme ukázali, núti oboch diskutujúcich vážiť slová a vynechať to, čo zaznie v obvyklej reči, ale nemá veľa spoločného s predmetom rozhovoru.
Vždy som si myslel, že sa nedokážem odtrhnúť od žánru reportáže. Rozhovory som podceňoval, najmä pre nedostatok akéhosi napätia. Ale po každej reportáži mi ostalo v mysli ešte veľa nezodpovedaných otázok, na ktoré som počas reportážneho „deja“ nemal čas. Našťastie mi vždy ostali kontakty na „účinkujúcich“ a keď som sa ku nim vrátil, bolo dosť času na rozhovor. Tak sa v roku 1985 začal môj rozhovor s biológom Lacom Kováčom, ktorý trvá dodnes. Tento mimoriadny človek, ktorý za svojho plodného života pokoril snáď všetky vrcholy múdrosti i poznania a nestratil pri tom skromnosť a pokoru, ma prijal vo svojej pracovni v Ivánke pri Dunaji v skorú, zlatú jeseň. Bol tam vo vedeckom ústave viac-menej vo vyhnanstve. Za jeho otvorené postoje v šesťdesiatom ôsmom roku ho odsúdili do role filozofujúceho vedca, hoci jeho predchádzajúca práca bola celkom inakšia. Vytvoril a viedol jedno z najlepších vedeckých pracovísk u nás, ktoré dosahovalo „nobelovskú“ úroveň. Na stretnutie s takýmto človekom som bol „vybavený“ len kusými vedomosťami o mitochondriách, o DNA a genetických manipuláciách. Zato som mal pomocníka: svoj prvý novinársky magnetofón, veľký asi ako tlstá viazaná kniha. Len čo som ho položil na stôl vedľa šálky s hustým čiernym čajom, profesor Kováč sa zachmúril a s jemu vlastným ľahkovážnym úsmevom sa ma opýtal:
„Je to naozaj potrebné?“
Bol som na rozpakoch, ale napokon sa mi podarilo ho zahovoriť a väčšiu časť nášho rozhovoru som zachytil na kazetu. Ale keď uprostred témy došla kazeta na koniec a prístroj sa automaticky vypol, zabudol som naň aj ja a s otvorenými ústami počúval pána profesora. Prežil som celé popoludnie s profesorom Kováčom, zašli sme spolu na povinnú návštevu k akademikovi Boďovi, ktorý tam vtedy šéfoval. Koniec nášho prvého stretnutia bol v parku kaštieľa, kde sa nachádzal spomínaný inštitút. Rozprávali sme sa o Dostojevskom, o prestavbe, ktorá sa práve začínala v Rusku a o mnohom inom, až som skoro nestihol na autobus.
Na moje veľké šťastie materiál, ktorý som si zo stretnutia odniesol i s osobnými zážitkami, som spracoval doslova za horúca. Pamäť mi slúžila skoro lepšie ako magnetofónová páska. O pár dní som poslal rukopis rozhovoru profesorovi Kováčovi. Nemusel som dlho čakať na odpoveď. Bola to pre mňa škola, ktorú som si dobre zapamätal. Po krátkych úvodných zdvorilostiach mi napísal:
„Váš rukopis je zaujímavý, pre mňa hádam trochu príliš lichotivý. Keďže však mnoho v ňom uvádzate v prvej osobe, teda tak, akoby išlo o moje rozprávanie, rád by som niektoré veci upresniť. Náš rozhovor bol dlhý, ja som sa v ňom snažil niektoré odborné veci priblížiť hádam až prílišným zjednodušovaním a keďže, pochopiteľne, nemohli ste použiť celý výklad, došlo pri jeho skracovaní k niektorým nepresnostiam. Je už takou mojou zásadou, že si do tej miery vážim písaného slova, že sa nedokážem zmieriť s nepresnosťami vo všeobecnosti, no tým menej vtedy, ak menia zmysel. (…) Najmä by som Vás však prosil, aby ste tam, kde v texte nechávate hovoriť mňa v prvej osobe, použili doslovné formulácie, aké sú uvedené v písomných materiáloch. Znova opakujem, že to, čo sme spolu rozprávali, malo byť len verbálnym doplnením, no príliš zjednodušeným a nepresným, písaného textu.“
Za reportáž Po špirále, v ktorej som použil rozhovor s profesorom Kováčom som dostal novinársku cenu. Ale po pravde to bola skôr cena pre profesora Kováča. O dva roky neskôr sme sa s nim stretli tento raz na stránkach týždenníka Nedeľná Pravda. Spolu s Michalom Ačom sme pripravili rozhovor, ktorý vyšiel v 29. čísle pod titulkom: Veda je hľadaním pravdy. Tento rozhovor vnikal ešte dlhšie a doslova spoločnými silami. O tom, ako ťažko sa rodil svedčí aj list, ktorý nám napísal Profesor Kováč koncom júna 1987:
„Priložene posielam odpovede približne vypracované podľa otázok, ktoré ste mi poslali. Čísla pri otázkach odpovedajú, približne, zneniu otázok, ako ste mi ich poslali. V celom texte snažil som sa držať určitej logiky dialógu, takže odpovede nie sú v poradí, ako boli pôvodné otázky. Niekde je text odpovede pridlhý a bude si zrejme vyžadovať doplňujúcu otázku, tak, ako som naznačil. Myslím, že je v súlade s Vašim zámerom, že otázky preformulujete do konečnej podoby tak, aby korešpondovali s textom. V zhode so zásadami, o ktorých som Vám hovoril, každá veta textu bola zvažovaná tak, aby bola dostatočne stručná ale aj presná. Preto si samozrejme viem predstaviť prípadné uverejnenie odpovedí len v prípade, že na texte nebude nič menené. Iba, pokiaľ by ste text považovali za pridlhý, navrhnite mi, prosím, to, čo by ste považovali za účelné skrátiť a prípadne, kvôli jasnosti textu alebo jeho logike, doplniť novým textom.“
S kolegom sme vtedy tvorili autorský tím, ktorý sa zameriaval práve na rozhovory s odborníkmi v rôznych oblastiach vied. Od prírodných, cez ekonomické a spoločenské. Naša práca v týždenníku, ktorý mal vtedy najväčší náklad (viac ako pol milióna výtlačkov) mala mimoriadny ohlas. Po prvej časti rozhovoru s Profesorom Kováčom si nás nechal zavolať hlavný redaktor. Volali mu z najvyššieho straníckeho vedenia a chceli vedieť, kto za tým stojí. Keď sme mu povedali, že si za tým stojíme prinajmenšom my, autori, vzal na seba zodpovednosť a pustil do tlače aj druhú časť. Namiesto prísneho pokarhania sme nakoniec dostali mimoriadnu odmenu.
Rozhovor s Lacom Kováčom v Nedeľnej Pravde sa aj po mnohých rokoch označuje za začiatok triezveho dialógu medzi mysliacimi ľuďmi o budúcnosti našej krajiny. Vytvorili sme tribúnu, na ktorej sa vystriedali mnohé osobnosti vedeckého, verejného i kultúrneho života dva roky pred prevratom v 1989 roku. Ale ani vtedy sme nenašli spoločnú reč s tou časťou kriticky naladených ľudí, ktorí ju asi ani nehľadali. Ako novinári sme sa ocitli veľmi blízko k onému tretiemu vrcholu trojuholníka, ale po prevrate si už našu prácu nikto nevšímal a rýchlo sa na ňu zabudlo, rovnako ako na rozhovor s Profesorom Kováčom.
Pokračovanie:https://www.markverin.sk/2022/08/22/kazdy-den-stretnut-cloveka/