Milí čitatelia! Aj na tieto Vianoce mám pre vás prekvapenie. Ukážku z novely Stratené kapitoly, ktorú som vydal pred piatimi rokmi. Dúfam, že vám spríjemní sviatočné chvíle. Odohral sa v týchto krásnych horách:
Giovanni vedel, že sa dnes celý deň nezastaví. Od rána mali plno. Konečne! Sezóna sa rozbiehala veľmi pomaly. Začiatkom novembra síce naváľalo pol metra snehu, ale skôr ako sa stihol spojiť s umelým snehom, ktorý nafúkali delá dva týždne predtým, prišlo jarné počasie. Lyžiarske trate boli hneď deravé ako drotárske gate. Až posledný týždeň pred Vianocami konečne trochu prituhlo a majstri snehových diel urobili zázrak. Na lyžiarskych tratiach natiahli biely koberec, a dokonca ich spojili so susedným strediskom, takže sa všetky hotely ako šibnutím čarovného prútika zaplnili lyžiarmi. Pece bežali od rána naplno. Obsluha vynášala voňavé pizze na veľkých drevených podložkách na horné podlažie i na terasu. Deň pred Štedrým večerom bol slnečný, bez vetra. Väčšina lyžiarov sa spustila raz či dva razy a už pred obedom zaparkovala v chate. Po chutnej pizzi nasledovali objednávky na grapu s malým zeleným jabĺčkom. Obracali ju do seba jednu za druhou, potľapkávali sa po pleciach, fotili sa mobilmi. Potom sa opäť pustili dole svahom. Hádam sa všetci nedolámali, lebo v chate bolo stále plno.
Kútikom oka sledoval Lady, ako sa svižne obracia za pultom. Nielenže stihne obslúžiť každého zákazníka, ale dozerá i na servírky, či dobre obsluhujú. Odkedy je s nimi, začala ho práca znovu baviť. Veľa nechýbalo a už by ubzikol kamsi na juh, za novými zážitkami. Až Lady ho vrátila na zem. Tam, odkiaľ vyšiel. Ukázala mu, že tá istá práca sa dá robiť s nadšením, aj keď je každý deň rovnaký ako predchádzajúci.
– Ty si inakšia ako tie Poľky, Ukrajinky a Bulharky, ktoré sa tu motajú.
Len sa usmiala, ale voľajako smutno. Prečo? − dumal Giovanni. Jej prízvuk mu pripomínal herečky zo starých francúzskych filmov, ktoré s obľubou pozerali jeho starí rodičia v nedeľu popoludní. Skoro vôbec nerobila chyby, a ak sa jej dáka pritrafila, pozorne si vypočula jeho opravu. Potom si slovo viac ráz nahlas zopakovala a tú istú chybu už nikdy neurobila.
– Ako to dokážeš? – pýtal sa zvedavo. – Ja sa neviem naučiť ani jeden cudzí jazyk.
– Ty tu nie si cudzinec. Ja áno, – odpovedala vážnym hlasom.
Bola od neho viditeľne staršia, ale nevedel odhadnúť o koľko. Rozdiel videl iba v jej tvári. Okolo očí farby marcovej hliny sa jej už vinul veniec tenkých, ostro zarezaných vrások. Aj plecia jej trochu klesli dopredu, akoby niesla ťažkú nošu. Giovanni mal u žien zväčša úspech. Len málokedy dostal košom. Už si nepamätá, koľkokrát pozýval Lady na obed dole do mesta, kam chodieval vo voľnom čase, no ona ho vždy odmietla. Milo, nežne, ale s dôrazom. Napokon už prestal pokúšať šťastie.
Týždeň pred Vianocami sa však rozhodol, že zájde do Bolzana na nákupy. Tváril sa, že potrebuje nový riad do kuchyne, ale v skutočnosti tam šiel najmä kvôli lyžiam. Nie pre seba, ale pre Lady. Všimol si, ako so záujmom pokukuje po lyžiaroch, no keď sa jej opýtal, či rada lyžuje, len sa zapýrila a povedala:
– Ja som z nížiny. Hory nepoznám. V zime sme nemali dosť snehu ani na to, aby sme sa mohli guľovať.
Plán bol celkom jednoduchý. Podaruje jej na Vianoce lyže, a keď sa ponúkne, že ju naučí lyžovať, isto ho neodmietne. V Bolzane bol rýchlo hotový. Našiel pekné lyže za dobrú cenu. Topánky pre každý prípad nekupoval. Nevedel, akú ma veľkosť, ale to sa ľahko vyrieši v požičovni. Bol už na ceste domov, keď ho zastavili karabinieri. Našťastie nešlo o pokutu. Jeden z karabinierov bol jeho priateľ, bývalý spolužiak, ktorý si ho všimol, keď nakladal nákup do dodávky pred obchodným domom. Giovanni si najprv myslel, že mu chce iba popriať „Buon Natale“, ale on sa vyzvedal:
– Ty máš u seba v kuchyni ženy z východu, všakže?
Giovanni prikývol:
– Všetky majú riadne povolenie a zdravotný preukaz. Takže v čom je problém?
– Na to sa ťa nepýtam. Od toho sú iní. Ja hľadám istú osobu, ktorá by mala byť niekde u vás.
Z vrecka vytiahol poskladaný papier a rozložil ho pred Giovannim. Uvidel tvár ženy, ktorá sa podobala na Lady.
– Niečo spravila? – opýtal sa.
– Nie, ale hľadajú ju doma. Zrejme príbuzní.
– Chi cerca trova! – zasmial sa Giovanni. – Ja som spokojný s mojimi zamestnancami. Nebudem na nich bonzovať, aj keby som na to mal dôvod.
– Nejde o bonzovanie, ale za tú informáciu je celkom pekná odmena. Mohli by sme ísť na polovicu…
– Ty hlina! Čo ti málo platia za to, že buzeruješ slušných ľudí? – osopil sa na neho Giovanni.
Muž sklopil oči a potom ticho povedal.
– Žena prišla o prácu. Čakáme tretie dieťa, teraz ju nikto nevezme do roboty. Platím vysoké splátky za byt. Veľmi by mi to pomohlo…
Giovanni sa zamyslel. Poznal toho chlapca odmalička. Nebol to žiadny chytrák, ale ani lump.
– Naozaj jej nič nehrozí? Nepošlú ju späť?
Muž ožil.
– Ale kdeže! Nemusíš mať obavy. Hľadá ju súkromná agentúra, slušní ľudia. Žiadni fízli! Za to ti ručím. Možno ušla od muža alebo nezaplatila dane, ale žiaden kriminál. Fakt! To by šlo inou cestou.
– No dobre. Nech to teda bude pre teba vianočný darček od kamaráta. Pracuje u mňa. Je to spoľahlivá osoba. Nerád by som o ňu prišiel.
– No to je jasné, kamarát. Spoľahni sa. A polovička odmeny je, samozrejme, tvoja.
– Nechcem ju. Čo som Judáš?
Nevzal peniaze, ale ťažoba na duši mu ostala. Prečo nedržal jazyk za zubami? Komusi pomohol a jej možno priťažil. Asi by jej mal povedať, že ju hľadajú nejakí príbuzní. V poslednej chvíli sa však zasekol a nič nepovedal. Až na Štedrý deň sa v ňom pohlo svedomie. Kolísal sa medzi dvoma možnosťami: dá jej vianočný darček a nič nepovie, alebo sa prizná, čo vyviedol, a darček si nechá na inú príležitosť. Láskavo klamať − či uštedriť úder?
Ako tak premýšľa, uvidel pripitého poľského lyžiara, ako sa tacká k pultu, za ktorým obsluhovala Lady.
– Panienko, kochana! Či nechce panienka ze mnou vypič kieliška?
Lady si zachovala úsmev na tvári a dotieravca decentne odmietla.
– Ale ja do panienky serio. Či ja nie jestem dobrym kavalerem? Do cholery…
Keď Giovanni začul jeho zvýšený hlas, ihneď priskočil k junákovi a rázne ho chytil za plecia. Muž sa mu snažil vymaniť, ale Giovanni mal silné ruky. Skríkol:
– Počúvaj, kamarát! Ja sa nebudem starať do tvojej rodiny, ale keď sa ty budeš starať do mojej, rýchlo to oľutuješ. A nepomôže ti ani tvoja mať. Capisci?
Lady sa mu poďakovala milým úsmevom. V tej chvíli mu bolo jasné, ktorý variant zvolí dnes večer, keď zavrú chatu. Pozrel sa na hodinky. Ostávali ešte celé dve nekonečné hodiny…
Lada bola Giovannimu vďačná, že jej dal prácu, pri ktorej bolo zabúdanie také jednoduché a prirodzené. Celý deň sa nezastavila a večer bol pre ňu stvorený len na oddych s nohami vyloženými na stôl, s kúskom pizze a pohárikom ľahkého červeného vína s drobnými, štipľavými bublinkami. Pôvodne sa chcela stratiť kdesi vo Francúzsku alebo Švajčiarsku, v kantone, kde sa hovorí po francúzsky. No všade jej tam ukázali chrbát, ak nie rovno dvere.
– Všetci sme pre nich „z Východu“, – sťažovala sa jej Češka, s ktorou sa stretla na stanici.
Chodili od agentúry k agentúre a všade tá istá odpoveď: Máme dosť pracovníkov z Východu.
– Tuším im kúpim atlas, nech vidia, kde je Československo, – hromžila Češka.
– A kde je vlastne Československo? – trpko poznamenala Lada. – Niet ho, moja milá!
Ktosi im poradil, aby to skúsili v Taliansku. Češka to rázne odmietla:
– S mojím pivným poprsím tam budem mať v kuse problémy s úchylákmi. Ja to skúsim radšej niekde na severe.
A rozišli sa. Lada si kúpila lístok na vlak do Milána a hneď v prvej agentúre uspela.
Giovanni jej hneď padol do oka. Takého mladšieho brata si vždy priala. Bol k nej pozorný, nenafukoval sa, strážil ju a krásne sa na ňu usmieval. Dokonca sa zdalo, že je do nej zamilovaný. No keď sa večer pozrela do zrkadla, pochopila, že takáto predstava je predsa len hlúpa a naivná. Mohla mu byť skôr matkou.
Po letnej sezóne prišli chladné jesenné dni a turisti prestali obliehať chatu. Viac sa ich nazbieralo iba cez nedele. Boli to skôr rodinky na výlete. Málokto si objednal viac ako čaj či pohár piva. Giovanni často vysedával za stolom pre hostí, hral sa s mobilom a rozprával sa s návštevníkmi. Stále viac a viac sa na ňu spoliehal a nechával ju robiť aj svoju prácu. Nebyť materinského citu, ktorý v nej ten malý darebák vzbudzoval, možno by sa ohradila a vynútila by si jeho rešpekt. No takto ho brala skôr ako svojho maznáčika.
Lada neplánovala ostať v horách dlhšie, než si zarobí na štúdium v Bologni. Kontrakt podpísala do konca mája. V lete už chcela byť späť v meste a venovať sa svojej láske – Giottovi, talianskemu maliarovi a architektovi. Giovanni to vedel, ale správal sa tak, akoby tu mala ostať navždy. Dokonca jej ponúkol izbu, ktorá sa uvoľnila po kuchárovi. Chudák Peruánec si popálil tvár. Keď ho doviezli do nemocnice, ukázalo sa, že pracoval nelegálne na cudzie doklady. Nahradil ho tunajší mladík, ktorý sa priženil do rodiny v mestečku, a po robote sa vždy ponáhľal domov, k mladej žene. Lade sa izba zapáčila. Najprv z nej povyhadzovala tony starých krámov. Potom si ju vyzdobila prikrývkami, dečkami a obrúskami, ktoré mala so sebou. V izbe to voňalo ako u jej rodičov: čistotou a poriadkom. Na Vianoce sa tešila ako kedysi v detstve. Do vázy si dala voňavú čečinu z kosodreviny a ozdobila ju vlastnoručne vyrobenými dekoráciami.
Odkedy žila sama, v ústraní, stále častejšie spomínala na Marka. Nikdy spolu neprežili Vianoce. Prvý rok na internáte jej urobil predvianočné prekvapenie. Obvešal sa pestrými ozdobami, do starého klobúka napichal vetvičky a postavil sa uprostred izby ako vianočný stromček. Musel mať aj pomocníka, lebo keď vošla, mal na rozpažených rukách zavesené prskavky, ktoré osvetľovali izbu iskrivými zábleskami. Pri nohách mal položený darček. Musel ho stáť celé štipendium – platňa od Simona a Garfunkela. Dievčatá tej noci neprišli domov. Mali izbu len pre seba. Milovali sa celú noc. Až keď ráno zahučali výťahy na chodbe, rýchlo sa vytratil, aby ho neprichytili. Stretli sa až pri raňajkách. Mal za sebou už druhú porciu. Jedol nenásytne, rovnako, ako sa milovali. Keď už v jedálni nebolo nikoho, nahla sa k nemu a pobozkala ho na ústa. Keď sa jej jazyk dostal medzi jeho pery, zacítila chuť malinového lekváru a masla. Najradšej by ho oblízala ako maškrtu. Ten sladký pocit sa k nej vracal ako spomienka na najvzrušujúcejšiu noc v živote.
Občas si pomyslela, že ho nemala milovať tak odovzdane a bez hraníc. Ostalo by jej dosť nehy a lásky aj pre toho, kto prišiel ako druhý. No potom sa v duchu kárala za taký blud. Možno i preto, že láska s každým druhým razom chutila inakšie. Až do bolesti inakšie. Sladká chuť ostávala už iba pri spomienkach na prvého…
Giovanni sa konečne dočkal záverečnej. Dievčatá vyšli z kuchyne, už pripravené na cestu domov.
– Tutto a posto! – zahlásili a utekali na poslednú lanovku.
Ostali sami dvaja. Lada sa zvedavo pozrela na Giovanniho:
– A ty nejdeš domov?
Pozrel sa na ňu tajomne, ale nič nepovedal. Prešiel na druhú stranu pultu a oboma dlaňami jej zakryl oči.
– Prekvapenie!
Viedol ju pred sebou ku skrýši, kde ráno schoval darček.
– Už môžem otvoriť oči? – prosila Lada.
– Nie, ešte tam nie sme, – tíšil ju Giovanni.
Prvý raz bol pri nej tak blízko. Dotýkal sa jej tváre, cítil v dlaniach jej tep. Jeho ústa boli tak blízko dlhej, vznešenej ženskej šije! Nebránila sa. Odovzdane šla tam, kam ju viedol. Len s ťažkosťami premáhal vzrušenie. Zastali pred kozubom, v ktorom už doháralo. Cítila sálavé teplo ohňa. Vtom sa temná záclona odhalila. Vedľa krbu stáli novučičké lyže.
– To je pre teba, Lady, – zvolal nadšene Giovanni.
Otočila sa k nemu a oboma dlaňami chytila jeho kučeravú hlavu. Pobozkala ho na ústa, ale nie náruživo. Skôr ako milovaného brata.
– Je to od teba milé, – vykríkla. – No skôr, ako sa postavím na lyže, musíš mi vybaviť dobrú poistku.
– Nebudeš ju potrebovať, – povedal sebaisto. – Ja ťa budem učiť.
Teraz sa na neho doslova vrhla a objala ho. No nedovolila mu, aby jej bozk opätoval. Po chvíli sa mu vymanila z objatia.
– Ako sa teraz dostaneš domov? Isto ťa tam čakajú.
– Ani nie. U nás sa Vianoce začínajú až zajtrajším obedom. Dohodol som sa s chalanmi, čo upravujú trate. Zastavia sa po mňa, keď budú robiť pri nás. Zvezú ma dole k autu.
Lada chvíľu premýšľala, ako by mohla Giovannimu aspoň trochu spríjemniť Vianoce.
– Vieš čo? Urobíme si spolu Štedrý večer. Ako u nás. Koľko ti ostalo času?
– No, ak sa dnes nebudú ponáhľať, tak hodinku až pol druha. Stačí?
– Áno, ale budem potrebovať tvoju pomoc v kuchyni.
– Prego!
Spustili sa spolu do príprav. Lada už mala všetko nachystané v starej chladničke, ktorá bola vyhradená pre zamestnancov. Vytiahla misku, v ktorej boli pokrájané kúsky maslového koláča, posypané mletým makom a cukrom.
– Ohrej, prosím, mlieko. No daj pozor, aby ti nevykypelo. Ja zatiaľ zohrejem kapustnicu.
– Kapustnicu?
– Nechaj sa prekvapiť! Myslím, že ti bude chutiť. Viem, že máš rád polievky. Táto je veľmi vzácna, vianočná. Taká býva u nás iba raz v roku.
Postavila hrniec na plyn.
– Len som nezohnala takú rybu, aká by mala byť. Bude iba obyčajné filé z brancina, čiže morského vlka. Zemiakový šalát je však rovnaký, aký robievala moja mama. Máš sa na čo tešiť!
Keď bolo všetko hotové, rozhliadla sa po kuchyni, kde by mohli stolovať. Giovanni si všimol jej rozpaky.
– A čo keby sme sa najedli pod hviezdami? Vonku nie je chladno. Rozsvietim vianočné ozdoby a možno nájdem aj sviečky.
– Výborne! – zaradovala sa Lada ako malé dievčatko.
Giovanni priniesol so sviečkami aj fľašu vína.
– Čím si pripíjate u vás?
– Hriatym.
– Hriato? To znie divoko, – zasmial sa.
– To je horúca pálenka s vypečenou slaninkou. No ja som to nikdy nemala rada. Víno ma viacej poteší.
Otvoril fľašu a nalial do pohárov. Lada vzala z tanierika kúsok suchého cesta z pizze, rozlomila ho na polovicu a jednu podala Giovannimu.
– Teraz si môžeš niečo priať. Keď bude padať hviezda, mysli na svoje prianie. Isto sa ti splní.
Giovanni už-už chcel niečo povedať, ale Lada mu položila prst na ústa.
– Pssst! Nesmieš ho nikomu prezradiť, lebo sa ti nesplní.
Sladké predjedlo Giovannimu veľmi nechutilo, ale tváril sa, akoby niečo také dobré nikdy nejedol. Zato plný tanier s kapustnicou vyčistil ešte skôr, ako stihla ochladnúť. Vypýtal si dupľu, ale vtedy už spoza kopca vykukol ratrák, blikajúci naliehavým červeným svetlom.
– Porca miseria! – zaklial Giovanni. – Už sú tu.
Lada sa na neho usmiala:
– Tak ich pozvi k stolu. Kde sa najedia dvaja, nájde sa i pre tretieho. Na Štedrý večer je každý hosť vítaný.
– Len aby ich nebolo veľa, – hundral Giovanni a pobral sa k ratráku. Po chvíli motor stíchol, ale signálne svetlo veselo blikalo ďalej. Zjavil sa hosť − malý, územčistý chalan, o niečo mladší od Giovanniho.
– Buon Natale, Lady!
– Šťastné a veselé! – odpovedala mu Lada v rodnom jazyku.
Obaja sa na ňu zvedavo pozreli, ale neodvážili sa vetu zopakovať.
Štedrá večera trvala ešte dobrú hodinu. Obaja muži odišli až vtedy, keď im Lada pohrozila, že ak hneď nepôjdu upravovať trať, požaluje zajtra Poliakom, kto im pokazil lyžovačku. Keď sa blikajúce červené svetlo úplne stratilo kdesi dolu v lese, Lada poodkladala riad. Vo fľaške ostalo ešte trochu vína. Naliala si ho do pohára a posadila sa k stolu. Pri pohľade na trblietajúce sa svetielka dole v mestečku si pomyslela, že by si vedela predstaviť šťastný život medzi týmito ľuďmi. Možno by neostala sama, hoci teraz nemyslela na nikoho. Možno sa sem po lete vráti, ak tu ešte bude pre ňu miesto. Hľadela na hviezdnu oblohu a spájala žiarivé drahokamy do náhrdelníkov všakovakých tvarov a ornamentov. Po hviezdnej klenbe preletel tieň vtáka. Spomenula si na drobné čierne vtáčence s oranžovo žltým zobákom, ktoré s obľubou pozorovala z terasy. Vznášali sa vo vetre, ženúcom sa dolinami proti skameneným štítom. Nemuseli sa namáhať, len sa nechali unášať do výšky a radovali sa z pohľadu, ktorý nie je daný obyčajnému smrteľníkovi.
Zrazu sa jej zazdalo, akoby ju z nedosiahnuteľnej výšky sledoval čísi pohľad. Vrátila sa späť do chaty, ale čosi zvonka ju volalo nepočuteľným hlasom. Podišla k oknu. Na terase sedel čierny vták. Usalašil sa na drevenom zábradlí a uprene na ňu hľadel. Lada si všimla, že má na hrudi dve smaragdovo červené slzy, jagajúce sa v nočnom svite ako drahokamy. Nemohla z nich spustiť oči.
Vtom sa rozozvučala čarovná pieseň. Spoznala tú melódiu od prvého tónu. Dušou sa jej rozlial pocit dokonalého šťastia. Slzy v očiach jej rozmazali obraz. Keď si ich utrela, videla, ako sa v povetrí vznáša čarovný vták s dvoma smaragdovými slzami na hrudi. Bála sa vyriecť jeho meno, aby sa jej zas nestratil…