Nie každá tvár odkrýva tajomstvá duše človeka. Ťažko z pohľadu vyčítať obsah ľudského vnútra. A predsa tvár umelca Viliama Chmela neskrýva vnútorný svet osobnosti, otvára sa podmaňujúcim úsmevom a dáva pocit rovnováhy.
Rodák z rumunského Temešváru, kde žil v rodine turčianskeho vysťahovalca, sa ešte v rannom veku vrátil domov. Nerozhodli o tom, zrejme, iba okolnosti ich súkromného života, ale skôr sila príťažlivosti, lebo len ťažko si možno predstaviť mladého Vila vyrastajúceho inde než v Turci, v prostredí, ktoré je presýtené výtvarnými tradíciami. Želmíra Duchajová-Švehlová, maliarova teta, bola prvou slovenskou akademickou maliarkou a vďaka jej bohatej knižnici mohol mladý Chmel „diaľkovo“ študovať maľbu v tichu a pohode dýchajúcej z kníh.
Je šťastím žiť v prostredí, kde vládne ovzdušie tvorivosti, kde sa duchovný život stáva nenahraditeľným. V čase, keď sa Chmel rozhodoval o svojom ďalšom osude, v Martine už bola vytvorená prvá národná slovenská galéria. Ak k tomu pridáme pulzujúci výtvarný život nielen v obrazárni Slovenského národného múzea, na augustových slávnostiach Matice slovenskej a príležitostných výstavách, musíme konštatovať, že tu bol budúci maliar skutočne v najlepších rukách. Najmä ak uvážime, že nad jeho prvými výtvarnými krokmi ešte na martinskom gymnáziu bdel profesor Jaroslav Vodrážka. Neskoršie, okolnosťami vynútené, štúdium na Obchodnej akadémii ho nepriťahovalo. Skôr ho vábilo, že pri škole bývalo klzisko s výborným ľadom a to mu ako hokejistovi nebolo ľahostajné. Chmel robil všetko s úžasným elánom a nasadením. Tak na neho spomínajú rovesníci, tak ho videli spoluhráči na ľade a pretekári na lyžiach. Chmel jednoducho nemohol dosahovať priemerné výsledky. Vo všetkom šiel na doraz. V športe až k reprezentačnému dresu, v živote až do otvorených konfliktov. Iba v umení, keď držal štetec či ceruzu, sa jeho nápor pretavoval do filozofickej hĺbky výrazu.
Viliam Chmel mal šťastie na výborných učiteľov a na skutočných priateľov. Vlastne jedni sa stávali druhými a naopak. Vzťah k Vodrážkovi ako učiteľovi spájal dvoch nerozlučných priateľov: Vila a Janka. Druhý, Janko Novák, ktorý ako iní jeho priatelia šli do Slovenského národného povstania, zahynul ako partizán. Chmela udalosti odviedli inam. Z partizánskej skupiny M. R. Štefánika ho Karol Bacílek odvádza do Banskej Bystrice, kde sa so Štefanom Bednárom a Antonom Hollým podieľajú na príprave letákov, návrhov plagátov, známok a výzdoby Zjednocovacieho zjazdu KSS a sociálnodemokratickej strany. Chmelove kresby, karikatúry sa objavujú v povstaleckej Pravde a Novom Slove.
Vráťme sa však ešte k Chmelovým učiteľom. Kým M. A. Bazovský pomáhal Chmelovi pri prvých ráznych krokoch vo výtvarnom svete, neskoršie stretnutie s Jánom Mudrochom a Ľudovítom Fullom v Bratislave bolo nadviazaním dialógu so skvelou Generáciou 1909, ktorá už vtedy tvorila základy slovenského moderného výtvarného umenia. Chmel sa však i v prostredí „starších“ pohyboval veľmi svojrázne a samostatne. Už začiatkom tragických štyridsiatych rokov, keď sa prostredníctvom mestských motívov postavil na stranu skutočnej maliarskej moderny, udržuje si istý voľný priestor. Po nútenom odchode Mudrocha nevracia sa späť do Viedne na Akadémiu. Ostáva samotárom a podľa slov vtedajších kolegov si tento status udržiava veľmi dôsledne. Vo Viedni študuje obrazy európskych veľkomiest, v súkromných zbierkach objavuje Oskara Kokoschku, nestáva sa však jeho epigónom – ani štýlom, ani výrazom.
Svojbytnosť Viliama Chmela nevyplýva z disharmónie. Skôr potvrdzuje maliarov vzťah k slovenskej moderne, na ktorej bol odchovaný. A práve v tom jeho dielo zrejme nemá obdoby. Obrazy mesta na rieke, ktoré sa stali po vojne prvou a závetovou témou Chmelovej tvorby, ostávajú dodnes príťažlivými a podnetnými. Hoci sa na nich zameral na krajinu utváranú človekom, sú naplnené silným estetickým nábojom. Spomedzi generácie súčasníkov vari práve Chmel dokázal vo výtvarnom umení najprenikavejšie zachytiť nálady 50. rokov.
V spojitosti s výstavou výberu celoživotného diela Viliama Chmela, ktorú otvorili začiatkom marca v najmladšej slovenskej regionálnej galérii v Martine, chceme pripomenúť pozoruhodnú prácu komisárky výstavy Zity Kostrovej. Ako ozajstná znalkyňa Chmelovho diela dokázala predstaviť jeho tvorbu tak, že z výstavy cítiť jej súvislosti so slovenským výtvarným umením a predovšetkým s jeho základným fondom, s Generáciou 1909. Okrem Chmelových vrcholných diel povojnového obdobia, našli si tu svoje miesto i jeho grafiky, ktoré rovnako patria k vrcholom umenia, rozkvitajúceho v Martine i vďaka tunajším tlačiarenským tradíciám.
Tvorba maliara akým bol Viliam Chmel, je vždy dobrým dôvodom na zamyslenie nad súčasnosťou nášho výtvarného života. Predovšetkým sa odhaľujú nové, predtým neuvedomované súvislosti. Sila umelcovho presvedčenia, ktorá vyráža na povrch často i prostredníctvom zložitých symbolov ako čierne slnko, alebo povestný mesiac nad krajinou, také charakteristické pre Chmelovo videnie skutočnosti, je tým najpevnejším spojivom medzi generáciami, umeleckými školami a smermi. I preto je výstava diela tohto svojrázneho umelca skutočnou udalosťou v našom výtvarnom živote.
Karol Fajth
Nedeľná Pravda 18. III. 1988