6. jún je v Rusku sviatkom, Dňom ruského jazyka. V tento deň sa pred 226 rokmi narodil Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837). Je považovaný za otca moderného literárneho jazyka, jedného z najväčších a najvplyvnejších jazykov na Zemi. Už dlhší čas sa zapodievam jeho, predovšetkým prozaickým, dielom. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že čítam súčasného, moderného, pútavého autora.
Pripravil som pre vás, v cykle Vektor času, ďalší literárny skvost. V zlatom fonde ruskej literatúry má každé dielo Alexandra Sergejeviča Puškina miesto na najvyššom piedestáli. Nielen doma, ale i vo svete je považovaný predovšetkým za poeta, autora veršov, poém, drám i románu vo veršoch. Prózou sa Puškin zaoberal i počas zlatého romantického básnenia. Ale až s plynúcim vekom sa oveľa viac venoval próze, v snahe zachytiť čo najvernejšie zážitky, ktoré ho oslovovali v pohnutých rokoch vlády Mikuláša I, ktorá sa začala krvavou vzburou na Senátnom námestí v decembri 1825 . Realizmus jeho prozaického diela je priam strhujúci, nadčasový. Pritom jazyk nestráca nič na bohatosti, ľudovosti a pestrosti, teda všetko to, čo obdivujeme v jeho lyrickej i epickej tvorbe.
Puškin sa snažil čo najviac zblížiť s prostredím Dekabristov, revolučného hnutia mladej ruskej šľachty a dôstojníkov. Tí ho, však, nebrali celkom vážne, čoby romantického rojka. Nadchýnal sa bohatiermi ľudových povstaní (Stepan Razin), hrdinstvom prostých vojakov, kozákov a horalov.
Osudy prvého imperátora Petra I vždy zaujímali Puškina. Medzi jeho vrcholné diela patrí poéma Poltava (1828), zasvätená víťazstvu Petra nad švédskymi vojskami Karola XII pri Poltave roku 1709 a nesmrteľné verše venované mestu Sankt Peterburg a jeho staviteľovi v Medenom jazdcovi (1833). Kým v Poltave sa poet unáša hrdinstvom Petra a „vtáčat z jeho hniezda“, pohŕda zradou Mazepu, v Medenom jazdcovi sa skláňa pred nesmrteľným Petrovým dielom z kameňa a ľudského potu.
História Petra I je v mnohom ojedinelým dielom Puškina ako prozaika. Poskytuje nám, okrem čitateľského zážitku, úprimný a oveľa triezvejší obraz Petra, tejto výnimočnej osobnosti. Podľa historika V. Medinského by, zrejme, Puškin nedokončil svoju Históriu Petra, keby prežil následky zranenie po súboji. Dokonca i napriek tomu, že šlo o „štátnu zákazku“ od samého imperátora Mikuláša I. Puškin nebol jediný autor, ktorý nedokázal dokonca pochopiť ani imperátora Petra I, ani bombardéra Michajlova (tak sa nazýval ruský cár inkognito), ani Petra Alexejeviča, ktorého div neutopili v krvi jeho vlastní i nevlastní príbuzní. Alexandrovi Sergejevičovi, však, slúži ku cti, že sa k tomu verejne priznal.
História Petra I má pre súčasného čitateľa, okrem literárnych hodnôt, ešte jeden, nezanedbateľný význam. Poukazuje na prirodzený rozpor medzi hodnotením historických postáv prozaikom a historikom. Vidíme tu jasne a zreteľne, ako sa menia pohľady oboch na svojich hrdinov v priebehu času. Preto uvádzam k prekladu aj ukážky historických dokumentov a verejne publikovaných textov spolu s chronologickými poznámkami.
Puškinovo dielo je dosť rozsiahle a časom zachádza do podrobností, ktoré by, bez siahodlhého výkladu, mohli zmiasť súčasného čitateľa. Preklad som upravil tak, že ak si téma vyžaduje širší výklad, čitateľ ho nájde súbežne s textom, ku ktorému sa bezprostredne viaže.
Súčasne ponúkam čitateľom ešte jeden skvost Alexandra Sergejeviča Puškina. V siedmych kapitolách nedokončeného románu Arap Petra Veľkého sa, okrem iného dozviete, aký blízky, rodinný vzťah mal autor k veľkému ruskému imperátorovi.