Prvý fotoaparát, ktorý som držal v ruke sa volal futuristicky Flexaret. Bola to dvojoká zrkadlovka. Podobnú som si zadovážil prvý rok štúdia v Leningrade. Bola celá z bakelitu a robil na veľký formát (60 x 60 mm) veľmi pekné fotografie, pripomínajúce staré snímky. Ako fotoreportér som sa nemohol vyhnúť kinofilmovým jednookým kamerám. Prvú som ako prvák na žurnalistike mal zo školy. Bola to famózna napodobenina „Laiky“ s tajomným názvom FED. Zvláštnosťou bolo zaostrovanie diaľkomerom. Obraz v hľadáčiku prekrýval taký istý, ale sýto žltý. Obraz bol zaostrený, až keď sa oba obrazy prekryli. Najdlhšie som používal Zenith, jednookú zrkadlovku vyrobenú v Leningradskom závode Lomo. Mala symbol moskovskej olympiády 1980. Pôvodne to bol dar môjmu otcovi k päťdesiatke, ale skončil v mojich rukách a výborne mi slúžil, kým som sa nedostal k prvému Pentaxu. Ten mal už procesor, ktorý nastavoval clonu i expozíciu automaticky.
Pentaxom som ostal verný aj keď sa začala digitálna éra. Ľahko som podľahol „kúzlu“ lenivej fotografie, bez filmov, bez vyvolávania a robenia čierno-bielych fotografií po nociach v kúpeľni. One push fotenie ma nikdy nenadchlo, ale až teraz, po viac ako polstoročí, sa mi dostal do rúk Nikon z prelomu storočia, s jednoduchým programom výberu expozície. S ním sa teraz vraciam späť. A možno sa vrátim aj k samostatnému vyvolávaniu a robeniu fotografií. Zatiaľ malá ukážka, hoci nie celkom pôvodná, keďže vyvolaný negatívny film naskenovali vo fotoslužbe.
