Mám rád dejiny, ale nie som historikom. Som skôr dejepiscom, lebo to čo píšem, sú dejiny ktoré som sám zažil, alebo ktoré sa udiali niekde veľmi blízko. Nakoniec, dnes nie je ťažké byť uprostred diania kdekoľvek na svete. Televízne štáby, spravodajcovia, reportéri sú prítomní všade tam, kde sa niečo deje. Dejepisci to však musia „stráviť“ a vybrať zo záplavy faktov, názorov a často i výmyslov to, čo je naozaj dôležité. Už už som mal na jazyku slovo „pravdivé“. Ale to by bola zásadná chyba. Pravda má totiž jednu nepríjemnú spoločníčku: lož. Preto nehľadám pravdu, nekáram lož, ale hľadám. A niekedy nachádzam. Jedno i druhé. Preto ma baví dejepisectvo.
Pred desiatimi rokmi som si myslel, že téma vojny patrí už dávnou minulosti. Aj tej prvej, ktorú nazvali Veľkou, aj druhej, ktorú na Východe nazývali Veľkou vlasteneckou. Namiesto vojny sa v správach hovorí o ozbrojených konfliktoch kdesi ďaleko, za horami za dolami. Jedným z prvých amerických televíznych seriálov, ktoré prišli do našich domovov bol MASH. Veselý, melodramatický, moralizujúci pohľad na život vojenských chirurgov počas vojny v Kórei. Milí, citliví, ľudskí chirurgovia, ako aj iní personál, zachraňoval životy vojakov, ktorí bojovali ďaleko od domova na fronte, kde sa po prvý raz od skončenia svetovej vojny proti sebe postavili mocnosti, „zakliatí“ spojenci. Z romantického pohľadu na vojnu sa však vytratilo mnoho dôležitých historických faktov. Napríklad, že veselý Hawkie Pearse a D.J. Hannycat trávili voľno v tokijských „zábavných zariadeniach“, ktoré vybudovali Japonci za vojny pre svojich vojakov. Nútili v nich ženy „obsluhovať klientov“ v otrockých podmienkach. Američania nešťastné „otrokyne lásky“ nepustili na slobodu a nechali si ich pre vlastných hrdinov.
Zvykli sme si na správy o ozbrojených konfliktoch najmä preto, že sa diali ďaleko od nás a neumierali tam „naši.“ Vo Vietname zahynulo okolo dva a pol milióna len civilného obyvateľstva. Boli to obete kobercových náletov (vynález britského a amerického letectva z Drážďan, Hamburgu vo vojne), ale aj masového vyhladzovania (My Lai). Nás sa to však nedotklo, takže sme si s tým nelámali hlavu. Ani s vojnou v Iraku, ktorú nazvali prvou vojnou v priamom prenose. Nepriatelia tam údajne mali tajné fabriky na výrobu bojových chemických látok a jadrových zbraní. Sám americký minister triasol pred očami šokovaných delegátov OSN skúmavku, v ktorej sa mala nachádzať takáto bomba. V Iraku však nič nenašli. Ani nemohli nájsť, lebo v skúmavke bol obyčajný prášok na pranie. Jej účinok bol aj tak hrôzostrašný: spôsobila smrť státisícov Iračanov. Od riadených strel, bômb, delostreleckých granátov a iných najmodernejších zbraní.
Ale ani to sa nás nijak nedotklo. Podobne ako vojna v Afganistane na Strednom východe. Až do momentu, keď začali lietadlá NATO bombardovať Juhosláviu, alebo to, čo po nej ostalo po rozdelení. Ani sme si nevšimli, že sa v nebi nad Juhosláviou opäť objavili nemecké stíhačky. Američania „testovali“ v Juhoslávii tajnú zbraň: „neviditeľné“ stíhačky. Keď srbskí vojaci zostrelili takýto zázrak, slušne sa im ospravedlnili: „Prepáčte, nevedeli sme, že je neviditeľná.“ V Srbsku použili armády NATO strelivo obohatené rádioaktívnym odpadom. Dodnes tam umierajú ľudia na následky ožiarenia, podobne ako v Hirošime a Nagasaki. Keď Juhosláviu roztrhali na časti, ponechali zvyšok svojmu osudu.
Neviem, čo je horšie: naša nevšímavosť voči utrpeniu druhých, alebo pokrytectvo. Ozbrojené akcie nazývame ako v rozprávke: Púštna búrka, Trvalá sloboda. Slúžia ako figový list, ktorý zakrýva prirodzenosť. Napríklad, ozbrojený konflikt v Líbyi zorganizovali dvaja dlžníci (bývalý francúzsky prezident a tiež bývalý britský premiér), aby nemuseli vracať pôžičku od údajného líbyjského diktátora.
Najväčšie farizejstvo sa preukazuje aj tým, ako uvádzame počty obetí. Vo vojne na kórejskom poloostrove zahynuli „najmenej tri milióny ľudí, z toho najviac Kórejčanov (viac než milión a pol) a asi milión Číňanov”, Vo vojne vo Vietname zahynuli „tri milióny Vietnamcov a 58-tisíc Američanov“.
O vedecky presnejší výpočet obetí vojnovej kampane USA od roku 2001 sa pred tromi rokmi pokúsili „vedci z americkej univerzity“, presnejšie z Brown University. Podľa nich celkom zahynulo vo vojne USA po udalosti 9/11 v Iraku, Afganistane a Pakistane medzi 480 tisíc až 507 tisíc ľudí. Tento výpočet (zaokrúhlený na tisícky) nezahrňuje viac ako 500 tisíc úmrtí vo vojne v Sýrii od roku 2011, do ktorej vstúpili USA v roku 2014. Nech sa na to pozeráme z ktorejkoľvek strany je to vyše milióna obetí na ľudských životoch.
Vojna, nech ju nazveme akokoľvek, sa skutočne začína Prvou obeťou, zavraždením pravdy. Citát v mojom románe sa pripisuje americkému politikovi, ktorý vyriekol v roku 1917. O storočie neskôr mi pripadá skôr ako návod, než konštatovanie. Vskutku, prvým krokom na ceste k vojne je popretie historickej pravdy. Druhým krokom je vykreslenie obrazu nepriateľa. Vyplýva bezprostredne z prvého. Ak nájdete vhodnú „zádrapku“ v minulosti, nakresliť verný obraz nepriateľa je hračkou. Na jeho hlavu môžeme vyliať všetky hriechy. Veď je to tyran, diktátor, nepriateľ! Ak máte pod kontrolou médiá, úloha je o to ľahšia.
Dlho som si myslel, že je táto hra s ohňom výsadou médii. Vedu a umenie som vnímal akosi liberálnejšie. Veď, koniec koncov, prihovárajú sa predovšetkým vzdelaným kruhom. Po dvoch desaťročiach, ktoré som strávil v kníhkupectve so zahraničnou literatúrou, si to už nemyslím. Za toto obdobie mi prešlo rukami stovky titulov, vedeckých, náučných, popularizačných, ktoré jasne dokazujú, že i táto činnosť je pod prísnou kontrolou ľudí, ktorí sa hrajú s ohňom. A ešte na tom zarábajú miliardy.
O tom je vlastne môj nový cyklus Casus belli. Nehľadajte v ňom senzačné odhalenia, novú konšpiračnú teóriu. Je zo života, z takého, akým žijeme, hoci si to často neuvedomujeme. Sme cieľovou skupinou i nástrojom tejto hry s ohňom. Vojna, ktorú Európa nepoznala už viac ako trištvrte storočia, je nám stále bližšie. Ostáva už len tretí krok. Pozbaviť nepriateľa, ktorého sme vytvorili popretím pravdy, jeho ľudskej tváre. Potom sa casus belli ľahko premení na skutočnosť.